Čítanie na pokračovanie

Okolo mladých borovíc rastie tráva, lesné kvety, v starom lese mach, čučoriedky, papraď. Pod borovičkami by ste darmo hľadali hríb borový, v borovine lišajníkovej alebo v borovine borievkovej zas masliaky. Všetko má svoj čas.

Ba ani vzduch, ten jedinečný borovicový vzduch, nie je vždy rovnaký. V mladej borine preráža vôňa jemnej živice zeleného ihličia, v starej — vôňa zrelej trpkastej živice dreva. V mladej borine cítiť slnko, v starej vlhko, mokrotu.

Neviem veru, kde je lepšie a čomu by sa mala dať prednosť. Masliak si zvolil mladé borovice a rastie len pri nich. Ak sa vyskytne medzi dospelými borovicami, tak len tam, kde rastú stromy riedko, teda vo veľmi vzdušnom lese, o ktorom človek ani nepovie, že je to les, ale len borovice.

Masliaky sú národ veľmi družný. Kde je jeden, tam ich je najmenej ešte zo päť. Keby len päť! Dlhé rady sa ukrývajú v zelenej tráve, raz červenkastohnedé, inokedy červenkasté. Kým zlikvidujete jeden rad, už vidíte ďalší, aj tam, aj tam, po celom kraji lesa, neviete, na čo skôr pozerať, kde začať — jarabie sa vám pred očami.
Dôležité je prísť v pravý čas, keď sú masliaky všetky rovnako tvrdé, chladivé. Lebo sa môže stať, že natrafíte na záplavu masliakov napospol červavých, prestarnutých, obschnutých. Odrežete ich celé desiatky, len tak, aby sa nepovedalo, a do koša sa dostane jeden zo sto.
Spod zeme sa masliaky vykľúvajú jedny z prvých, dajú sa zbierať už začiatkom júna. Vtedy sa aj najviac zbierajú, lebo ešte poriadne nerastú osikáče ani dubáky, rýdziky a ani len tie mlieče. Neskôr, keď vypukne pravá sezóna, kdekto ohrnie nad masliakmi nos, mimochodom, neprávom.

Samozrejme, dubák je dubák a mlieč je mlieč. No ak sa majú masliaky prirovnať k brezákom či osikáčom, raz teda neviem, prečo by mali mať prednosť tie druhé. Masliak patrí medzi najchutnejšie a najkvalitnejšie huby.

Ak uznávame štyri spôsoby prípravy húb, a to: smaženie, sušenie, nakladanie do octu a soli, masliaky sa dajú spracovať prvými troma spôsobmi — iba do soli sa nehodia. Smažené masliaky sú jemné a aromatické, tým skôr, že sa — vďaka hojnému výskytu — dajú povyberať vždy len tie najmladšie. A keďže sa masliaky zjavia naozaj skoro prvé, znamenajú koniec pôstu po dlhej zime. A koniec pôstu, ako je známe, býva vždy mimoriadne slastný.

Tu by som rád vsunul malú pasáž o hubách, ktoré sa smažia. Dlho som nevedel, že sa smažené huby môžu odkladať na zimu. V tomto smere ma prvá vzdelala Mária Illarionovna Tvardovská. Na akejsi veľkej recepcii, kde sa múdro hovorilo aj o socialistickom realizme, kladnom hrdinovi v sovietskej literatúre a o teórii bezkonfliktovosti, ocitli sme sa akosi bokom od diania a naša debata prešla na tú správnu koľaj.

— No toto! — zvolala Mária Illarionovna. — Vy o tom neviete?! My jeme celú zimu výborné smažené huby.
— No, čerstvé šampiňóny si aj my občas kúpime.
— Aké šampiňóny? Naozajstné huby z lesa! Príprava, ako sa ukázalo, je neobyčajne jednoduchá.

Dobre usmažené huby — bez cibule, bez prísad — sa dajú do pohárov a zalejú roztopeným maslom. Maslo stuhne, a to je celá konzervácia. Hej, a ešte, poháre sa majú skladovať na chladnom mieste. Tento spôsob je starý, rozšíril sa z panských kúrií typu Larinovcov, kde sa žilo len z vlastných zásob. Dnes, keď je v móde pasterizácia, kadejaké vrchnáky a strojčeky na uzatváranie pohárov, možno sa už zaobídeme bez topeného masla a môžeme smažené huby konzervovať ako kompót. No vlastne som chcel hovoriť o inom.

Zrejme existuje sezóna nielen vo výskyte, ale aj v spotrebe. Napríklad na jar a začiatkom leta je čerstvá uhorka, hoci aj z pareniská, hotový poklad. Rozkrojíte ju na dĺžku a hneď ovoniate, dychtivo vtiahnete do seba čerstvú uhorkovú, troška trpkastú vôňu. V júli a v auguste dá každý prednosť pred čerstvou uhorkou uhorčičke mierne nasolenej a voňajúcej kôprom. Aj keď poznáme rozprávku o jahodách v januári, všetci pripustíme, že v januári si akosi na jahody ani nespomenieme. Vtedy je vábivejší silný horúci čaj s jahodovým džemom ako jahody.

A tak sme sa podľa receptu zásobili smaženými hubami. A čo sa stalo? Celú zimu stáli nedotknuté. Neskôr, zajtra, odťahovali sme, odkladali ich konzumáciu pod všelijakými zámienkami, až sme na ne celkom zabudli. To znamená, že v zime človek netúži po akoby čerstvých hubách. Nie sú to hlavné. No zjari — pri prvej vhodnej príležitosti — som schmatol košík a šiel hľadať najranejšie, a teda najvzácnejšie hubičky.

— Kamže kam? — pristavila ma žena.
— Na huby.
— Čo si?! Lanských máme ešte dva trojlitrové poháre. Pôjdeš vtedy, keď tie zjeme.
Tak veru. Radšej prežijem celú zimu bez smažených húb, v očakávaní dňa a hodiny, keď zaškvrčia na panvici čerstvo odrezané huby, prvé tohoročné.