Čítanie na pokračovanie

* Čitateľ: „Tanečnica poľná má aj iný, správnejší názov, a to klinček, lebo v zrelosti pripomína klinec. Aj keď je húb v lese neviem koľko, nikdy neprejdeme okolo čarodejného kruhu tanečníc ľahostajne. Veď rezancová alebo zemiaková polievka s touto hubou je hotová maškrta. Len sa huby nesmú variť pridlho, takých desať minút, stratili by arómu práve tak ako keby sme ich dlho smažili."*

Raz som bol na návšteve u Michaila Nikolajeviča Alexejeva v Monastyrskom neďaleko Saratova. Ako sa tak pamätám, chodili sme predovšetkým na rybačku, no občas sme si vyšli len tak na prechádzku. Príroda je tam úžasná. Rieka Balanda zjari zatopí všetky monastyrské záhrady, sady, lúky i lesy. A v lete býva veľmi teplo. Vďaka teplu a vlhkú zeleň bujne rastie. Všetko je tam až akési bizarné, zväčšené dva a pol ráz: lopúch je toľký ako noviny, takzvaný lopúch väčší človek nedosiahne ani vystretou rukou, kvietky ďateliny sú ako vajce, tráva na lúkách siaha takmer pod pazuchy.

V takej tráve sa veru dá aj zablúdiť a pochopiteľne nerastú v nej nijaké huby. Avšak na cestičkách v tráve, a najmä na cestách cez kedysi kvitnúce, teraz zdivočené a spustnuté sady, sme s potešením zbierali šampiňóny. No aké šampiňóny! Také huby už v živote zbierať nebudem. Každý šampiňón bol, verte mi, skoro ako futbalová lopta — guľatý a tvrdý, s lupeňmi jemne ružovými, naliaty, ťažký, chladivý.

Cestu vrúbil múr trávy. Tráva kvitla. Rumanček, žltohlavy, račie chvosty a metlice poprášené fialkastými kvietkami. Na cestách rástla nízka trávička. Nebola pochodená ani vyjazdená — ako v nejakom začarovanom kráľovstve, kde všetko pospalo zásluhou čarovného prútika zlej víly. A v tej trávičke rástli bieloružové šampiňóny.

Slovo šampiňón znamená po francúzsky — huba. V Poľsku volajú šampiňóny pečiarkami, asi preto, že sú to huby najvhodnejšie na smaženie. Ich vedecký názov znie Psalliota campestris. Iba v ruštine — nevedno prečo — sa ujalo pre túto hubu francúzske slovo, označujúce huby všeobecne, je to pravdaže číra náhoda, ale predsa na tom čosi je. Vieme napríklad, že lev, tiger, leopard, rys, aj jaguár sú — mačky. No máme aj našu mačku, domáce zvieratko, čo je nositeľom všetkých typických čŕt svojej biologickej čeľade. Paralela medzi ňou a šampiňónom je o to zrejmejšia, že šampiňón je zatiaľ jediná huba, čo sa ju podarilo umelo vypestovať v záhrade alebo skleníku, je teda — skrotená a udomácnená. Je to huba, ktorej povesť sa prudko rozchádza s jej skutočnými kvalitami. V každej európskej reštaurácii si samozrejme môžete objednať jedlo so šampiňónmi, no vzápätí sa presvedčíte, že také jedlo je podstatne drahšie ako jedlo bez šampiňónov. Tu a tam sa predávajú aj v obchodoch — pol druha rubľa za kilo. No len čo si zájdete ďalej od mesta na dedinu, uvidíte, ako zareagujú miestni obyvatelia, keď budete zbierať tvrdé, biele huby, rastúce „na humuse, hnoji, na kadejakých smetiskách, v záhradách, na lúkách, pastvinách".

A zrejme práve sklony šampiňóna rásť na hnoji a smetiskách majú svoj podiel na jeho reputácii huby nečistej, nedbajskej, skrátka, muchotrávky.

No mimochodom, nie je tomu všade tak. V dedine Monastyrské neďaleko Saratova, o ktorej som pred chvíľou hovoril, šampiňóny berú a volajú ich bielymi hríbmi. Robia z nich polievku. Aj naša domáca nám varila zapraženú polievku s hubami. Nakrájala ich na drobno, pridala zemiaky a cibuľu. Bol to hustý, aromatický pokrm. Ospevuje sa ucha, rybacia polievka, no poviem vám, že polievka z čerstvých šampiňónov je stokrát lepšia.

Uvádzam informáciu z knižky Hubárska historka: „Celá generácia rostovských záhradníkov — Gračevovcov — pestovala pred revolúciou šampiňóny ako výnosnú kultúru." Ľahko si predstavíme, ako by bol podnik Gračevovcov prekvital dnes a koľko ich šampiňónov by sa predávalo v moskovských obchodoch. Gračevovcov zrejme stihol za ich podnikavosť trest, a ak aj nie, isté je, že sa pri Rostove dnes nič so šampiňónmi nepodniká.

* Otázka pestovania húb je stále neujasnená. Aksakov spomína, že odrezky z rýdzikov vysypal pod starý smrek, a raz pod ním začali rýdziky rásť. Stolný kalendár z roku 1903, ako mi prezrádza istý čitateľ, prináša poučenie, že dubáky sa dajú pestovať v hriadkách. Treba len zobrať dospelé dubáky, položiť do vedra s vodou a tou vodou po niekoľkých dňoch hriadky poliať. A dubáky sú na svete!

Iný čitateľ mi poslal výstrižok z Krásnej iskry, ktorá vychádza v meste Borovici v Novgorodskej oblasti. Článok je podpísaný M. I. Levrentievom, majstrom sadovníctva a záhradníctva zo sovchozu Červený pohraničník z Psovskej oblasti. Článoček má nadpis Ako pestujem huby. Uvádzam ho od a do zet.

„Viete si predstaviť, že vám v sade alebo v záhrade rastú také vzácne huby ako dubáky a rýdziky ... ?! A nebol by to nijaký zázrak, len im treba na to vytvoriť príslušné podmienky. Hríb obyčajný borový rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch. Má rád sucho a svetlo, preto sa dá pestovať v sadoch a záhradách medzi riadkami.