Čítanie na pokračovanie

Mimoriadne potešenie je zbierať páňatá. Tak u nás volajú mladé osikáče, alebo správnejšie, spisovnejšie - kozáky osikové. Treba vedieť, že sa táto huba nenadarmo v mladosti volá inakšie ako v dospelosti. Je to prípad výnimočný, ba jedinečný v oblasti húb. Taký rýdzik môže byť ako šesták alebo ako tanierik, a predsa je vždy len rýdzikom. Masliak každej veľkosti je len a len masliakom. Dubák, či je ako náprstok alebo päsť alebo ako tanier, volá sa stále len dubákom, jedine malý osikáč sa volá inakšie - páňa. Ide o to, že osikáč mladý a osikáč dospelý vyzerajú naozaj ako dve celkom odlišné huby: rozličná krása, rozličný pôžitok pri zbieraní, rozličné zúžitkovanie v kuchyni. Najprv však niečo o osikovom lese vo všeobecnosti.

Osika si vyslúžila zlú reputáciu. Už vzťah pravoslávnych obyvateľov Ruska k nej ovplyvnila legenda, že Judáš sa obesil na osike. Na dedinách ju volali prekliatym stromom, judášovým stromom. Hoci raz neviem, kde sa taký predpoklad nabral. V krajine olív a libanonských cédrov, v krajine vavrínov, datľovníkov, v krajine fíg a viničových výhonkov zrazu - osika. Osika lepšie harmonizuje so severskou ponurou oblohou ako s jasavým azúrom neba, s vlhkou hlinitopiesočnatou pôdou Vologodčiny ako s rozpáleným bielym kameňom Palestíny.
Osika zaujíma príslušné miesto aj vo folklóre. Len si pripomeňme osikový kôl vbitý do hrobu nepriateľa. Uznajte, nie je strašná hrozba, že niekomu namiesto kríža vrazia do hrobu kôl?! je to prejav najvyššieho stupňa nenávisti a opovrhnutia. Kôl dubový alebo brezový, to by ešte ušlo. Ale osikový - to je vrchol všetkého!

V ktorejsi častuške sa mihne: „Ach, osika, drevo plané, bez petrola nezaplanie," a ďalšia pritakáva: „Ach, osika, ty osika, vetra niet, tak čo šumíš."

Aj Jesenin vyčleňuje tento strom spomedzi ostatných, len nevedno, či pre nežnosť duše alebo v súhlase s rozšírenou legendou.

V istej Jeseninovej básni dedko teda hovorí:

Komisár nám kríže na kostole zrezal,
Už sa ani k bohu nepomodlíš nikde,
Potajomky chodím do blízkeho lesa,
Modlím sa k osikám ...
Hádam sa to zíde ...

Možno je v tom predsa len viac nežnosti a lásky ako ustrašeného polopohanského uctievania.

Aj náš súčasný básnik sa pokúsil v istej prekrásnej básni tento strom definitívne rehabilitovať.

Počujže ma, briezka, ty belostná deva,
Sosna, čo si pyšná na svoj chrbát priamy,
Osika zranená, zbitá klebetami

Padlo teda trefné slovo - klebety, ja s ním môžem len a len súhlasiť.

Mimochodom, názory na osiku môžu byť také aj onaké no dôležité je, že si spokojne rastie a rastie - ako som počul - na sto štyridsiatich miliónoch hektárov pôdy našej vlasti, ak do toho rátame lesy s prevahou osiky a čisto osikové, nehovoriac o lesoch, kde rastie medzi inými druhmi stromov.

Osika je vlastne topoľ, najodolnejší druh topoľa voči mrazu, vlhkú a kyslosti pôdy. Navyše má osika zo všetkých druhov topoľa najkvalitnejšie drevo. Má vlastnosti, aké nemá drevo žiadneho stromu. Napríklad, zdalo by sa, že je to pletka, ale niekedy je dôležité, aby doska po čase nezožltla, ale ostala biela, akoby práve ohobľovaná. Drevo osiky črvotoč nenapadne. Ale najzaujímavejšie je, že osika môže byť dlho vo vode, a nezhnije. Preto na Rusi, ak bolo treba urobiť zrub na studňu alebo pivnicu, nesiahol nikto nikdy po inom dreve ako po osikovom. Preto sa aj z osiky robia sudy, dieže, korytá a strúhajú sa také šindle na strechy, akým by sa nevyrovnali ani šindle zo železa - iba ak by to železo bolo ohňovzdorné.

Sedliaci sa na zimu zásobujú osikovým drevom. Keď nastane odmäk, na dedinách sa vo veľkom píli a kála. Osikové drevo je mäkké, poddajné, píli sa ľahko. No kálať osikové kláty je priam rozkoš, pretože osika nemá hrče a jej vlákna nie sú poprekrúcané. Len sa dotknete sekerou, a hrubý klát sa s prašťaním rozletí na dve polovice žiariace v jarnom slnku nepoškvrnenou cukrovou bielobou.

Daromná reč. Brezové polená sú, ako vravia na dedine, výdatnejšie, po našom - kalorickejšie; borovica, presiaknutá živicou, blčí jasnejšie; dubové poleno zas - pri tej istej veľkosti - je päťkrát ťažšie ako osikové. No asi to aj tak má byť: je tu strom, ktorého drevom nám nie je ľúto kúriť, šanujúc brezu, borovicu a dub - tie sú potrebné na iné veci.

* Dve poznámky tentoraz nie z listov čitateľov, ale ústne.

Spisovateľ Vladimír Čivilichin mi vyčítal, že som sa nezmienil o osikových „lemešoch". Veru, chybil som. Ide o to, že na severe Ruska v oblasti Archangeľská a Vologodska sa voľakedy stavali drevené kostoly. Aj kopuly mali drevené a z diaľky vyzerali ako pokryté šupinami; až pri pohľade zblízka sa dali rozoznať masívne, zručne vytesané a ešte zručnejšie jedna k druhej napasované drevené dosky. A tieto dosky sa volajú lemeše a robili sa odjakživa z osikového dreva.

A teraz poznámka iného charakteru. Raz poúčal môjho priateľa Alexandra Pavloviča Kosicyna na dovolenke istý sused, umelec plný životného elánu, takto:

„No povedz, prečo je to, že keď sa v hore vyvráti osika, hneď sa na ňu vrhnú zajace, kozy, losy aj myši, skrátka všetko, čo je schopné hlodať kôru. Na lipu ani na dub sa nevrhajú. A veď osiková kôra je horká ako chinín. A predsa ohlodajú každý centimeter a nič si z tej strašnej horkosti nerobia.

Osikovú kôru majú rady všetky zvieratá asi preto, lebo obsahuje pre ne potrebné, ba liečivé látky. A poviem ti, že aj ja už dvadsaťpäť rokov dennodenne pijem brezovú nastojku. Ostrúham zo stromu zelenú mladú kôru, usuším ju a zalejem vodkou. Dávam si dva, tri štamperlíky za deň.
- No a?
- Skvele sa cítim. Bolelo ma srdce, už ma nie. Celkový stav, nervy - všetko mám v poriadku. A tak vrelo odporúčam - pite liečivú brezovú nastojku!"*