Čítanie na pokračovanie

Spomínam si na istý rok. Už piateho apríla bolo horúco ako v lete. Dennodenne dvadsaťpäť, dvadsaťosem stupňov. Sneh zmizol, akoby dlaňou plesol, voda sa vyparila, akoby dlaňou plesol, a najmenej s mesačným predstihom odkvitli v patričnom poradí všetky stromy. Ľudia tipovali, čo sa bude diať ďalej, aké bude leto. Jeden vravel, ešte bude mrznúť, iný prorokoval dajakú pohromu. Dvadsiateho prvého mája začalo mrholiť. Všetci sa potešili, lebo sucho už šlo na nervy nielen ľuďom, ale mohlo zničiť všetko na poliach. „Len nech prší," vraveli ľudia v prvý daždivý deň, „dva-tri dni treba, aby sa pôda poriadne napila." „Ej, či dobre napršalo," radovali sa ľudia na tretí deň, „teraz by sa už aj tá horúčava dala zniesť, všetko je umyté, nasiaknuté vlahou." „Napršalo riadne, hádam by už aj mohlo prestať," mohli ste počuť tak o týždeň, „všetko s mierou." „Kde sa len ten dážď berie," lamentovali o mesiac, „každučký deň, vo dne v noci sa cedí. Seno potuchlo, na poli sa nedá robiť."

Skrátka, pršalo do prvých mrazov. Dážď zničil seno na lúkách a nedovolil vyjsť ľuďom do poľa. Ani stroje sa ta nedostali, hneď uviazli v bahne všetkými kolesami. A vytiahnuť na pevnejšiu pôdu sa nedali, pretože také čosi nejestvovalo. Zapadnuté stroje vyrúbali sekerami začiatkom zimy, keď zem zamrzla.

Celé to leto mrholil teplý dážď. Sprvu sa ľudia pred ním schovávali, trčali doma, no potom sa žilo normálne v daždi, akoby ho ani nebolo. Konali v tomto prípade ako sliepky, lebo veď jestvujú presné znamenia, podľa ktorých sa dá predpokladať dĺžka dažďa: ak sa pred dažďom sliepky schovávajú, nebude dlho pršať. Ak chodia po vonku — po ceste, po zelenej lúke — akoby nič, bude liať dlho, pravdepodobne niekoľko dní.

Pamätám sa, nikto už ani nečakal, že prestane pršať: ľudia sa v daždi prplali v záhradách, chlapci chodili v daždi na ryby, v daždi sa zbierali huby.

Tráva stála dopoly vo vode. Do hory alebo k rieke sa dalo chodiť len naboso alebo v gumových čižmách, iná obuv bola nanič. Všetko chodilo zväčša bosé. A letné mesiace, jún, júl, sa míňali, nízke mraky vytvárali skleníkovú atmosféru. Zem sa dusila, parila.

Toto všetko rozprávam, lebo to leto sa mi vrylo do pamäti nielen pre tie vytrvalé teplé dažde, nielen pre pokazené sená a pohnite zbožie, ale aj pre hojnosť rýdzikov. Rýdziky rástli všade — aj tam, kde by vôbec rásť nemali. Kde v listnatom lese rástli dve borovičky alebo tri smrčky, aj tam vykukli rýdziky v to nezvyčajné leto.

Tie letné daždivé rýdziky boli v porovnaní s jesennými, zdravými, pokropenými studenou rosou, troška vodnaté, no predsa sme ich zbierali celé koše a smažili na panvici, ako sa huby smažievajú. Málokto si dovolí prepych spraviť z rýdzikov pokrm, preto vás možno bude zaujímať, že aj smažené predčia iné huby.

Teda, aj v letných mesiacoch sa môžu rýdziky vyskytnúť vo veľkom množstve. Nech. Ani to im nenaštrbí reputáciu výborných jesenných húb.

V polovici jesene, koncom septembra, v októbri, býva občas nádherné počasie. Bezvetrie. Ráno padá na trávu studená rosa, až pália nohy, alebo aj biela chrumkavá inovať. Každá byľ, každý list na zemi, slamka, pavučinka tu a tam našponovaná — všetko je posypané práškovým cukrom. No nebo je ako oko, je modré a hlboké, také, ako v lete nikdy nebýva. Slnko začne hriať v modrom povetrí a čoskoro tam, kde pod nohami družďala inovať, zjaví sa záplava kvapôčok rosy, toľkých ako vyberané brilianty. Vtedy je zarosená pavučina neobyčajne krásna.

Veľký umelec Boris Kuzmin mi daroval veľkú fotografiu pavučiny ovisnutej pod ťarchou kvapiek. Z fotografie sa nedá zistiť, kde sa vec udiala, v hore či v poli. No ak sa človek pozrie bližšie, vidí, že v kvapkách rosy sa odrážajú, pravda, hore nohami, tmavé smreky so špicatými vrcholkami. A hneď v duchu vidí mladý smrekový les v jase modrého neba, v iskrení studenej rosy a prehriaty slniečkom. Vtedy má vzduch, ako vravievame, cenu zlata. V prírode všetko dýcha čerstvotou, zdravím a čistotou.

A v tomto období, v ten zdravý jesenný čas, sa ukážu najlepšie, najtvrdšie, najborovejšie rýdziky. Tiež sú pokropené rosou, ba niektoré majú v jamôčke uprostred trochu krištáľovej vlahy.

Rýdziky, rovnako ako ich sprievodcovia v mladých borovicových horičkách, nerastú skoro nikdy po jednom, ale v skupinách, reťaziach. A v tom tkvie tajomstvo, prečo sa potom na tanieriku ocitnú hubičky tak neuveriteľne malé. Jasná vec, že takú hubičku by ste v tráve nikdy neobjavili. Keď však likvidujete rad húb, s veľkými prídu pod nôž aj drobné. V nižnonovgorodských alebo viatskych lesoch, kde je rýdzikov veľa, nakladajú ľudia rýdziky do fliaš. Vtip je v tom, že sa naložia len tie huby, ktoré sa prepchajú úzkym hrdlom fľaše. A vôbec, v severných končinách — napríklad vo Vologodskom kraji — najradšej nakladajú huby do malých i veľkých nádob vyrobených z brezovej kôry.

Neďaleko Viatky žije v dedinke Spaso-Talica nadaný fotograf — samouk Ivan Alexandrovič Krysov. Jeho fotografiu Chlieb každodenný — zátišie s pohárom mlieka, dvoma vajciami a kúskom chleba — uverejnil Ogoňok; hneď upútala pozornosť odborníkov aj čitateľov. Občas si s Ivanom Alexandrovičom píšem. Občas mi pošle balíček. Býva v ňom pohárik medu alebo nádobka s hubami. Na nádobke ceduľka s nápisom: „Dary zeme" a štyri výkričníky.

Takto som raz dostal za hŕbočku pravých viatskych rýdzikov. Rýdziky boli veľkosti šestáka, jeden ako druhý, čistučké, akoby práve prinesené z lesa.

No aj tak sme sa čudovali, prečo k tým nasoleným rýdzikom nepridal cesnak ani kôpor, ani ríbezľové listy, ani listy chrenu, ba ani chren sám, ani dubové listy, ani višňové — slovom nič z toho, čo sa pridáva k hubám, keď sa nakladajú do soli.

Sprvu sa nám tie rýdziky nepozdávali — nevoňali ako normálne do soli nakladané huby (teda cesnakom alebo kôprom). Koľko chvál sme počuli na viatske rýdziky a viatske nakladanie do soli, a Viatčania, prosím, to vôbec nevedia robiť. Dodnes im nedošlo, že sa majú pridávať rozličné vonné listy a prísady.