Čítanie na pokračovanie

Sušené dubáky sa predávali na nitky či šnúrky. Na trhoch vidieť predavačky so sušenými dubákmi. Krátka nitka — za rubeľ, dlhšia — za pol druha rubľa, ešte dlhšia — za päť. Ak by sa to bralo na váhu, sušené dubáky sú drahšie ako mäso, ryby či najvzácnejšie ovocie, ako med, orechy, a vôbec ako všetko, čo sa dá zjesť, vrátane kaviáru, hoci ten je u nás priam neuveriteľne drahý.

A nech. Veď bujón z dubákov je sedem, ak nie desaťkrát kalorickejší ako mäsový, veď sústavná konzumácia dubákov je vraj profylaxia najstrašnejšej choroby — rakoviny, veď usušené a potom príslušným spôsobom pripravené dubáky sú najchutnejšou vecou r a svete. Totiž, ani nie tak samy huby ako chuť, ktorú pridajú každému uvarenému jedlu. Najčastejšie to býva polievka zo sušených dubákov.

O všetkých ostatných hubách platí, že ich ľudia najradšej zbierajú mladé. Mladý masliačik, osikáč, brezák rýdzik čoby šesták, mladulinká plavuša ... Len keď nájdete veľký dubák, radujete sa väčšmi, ako keď nájdete mladý a malý — len aby nebol červavý. Fakticky sa človek ani neviem ako neteší, keď nájde biely zdravý hríbik povedzme veľký ako orech. Niežeby nebol pôžitok ho odtrhnúť, ale človeku je to akosi ľúto, bolo by úžasné nechať ho dorásť, aby sa rozvinul do výšky aj do šírky, a najmä aby oťažel, aby ruka, držiac ho, presvedčivo cítila vzácne bremeno. Dubák veľkosti hrnčeka poteší väčšmi. Kladiete ho do košíka s vedomím, že ste ta položili — čosi. Ak ja ako hrnček a navyše má zahnutý klobúk a hlúbik, ktorý pre zmenu môžete prirovnať k čaši prevrátenej hore dnom, a ak nie je červavý, a ak ešte nezožltla spodná strana klobúka, ale je biela a pevná, to je to pravé šťastie, tá pravá radosť hubára.

Neskôr spodná rúrkovitá časť klobúka naozaj zožltne, a nielen to, akosi zmäkne, zmľandravie. Dajú sa rozoznať jednotlivé rúrky. Odspodu je huba pórovitá, nie je už, ako bývala — biela, trochu matná a pevná.

Aj hlúbik časom mení tvar. Nepripomína už času obrátenú hore dnom, ale pohár. Potom ho klobúk prerastie, a hlúbik stenkne, totiž nie je úmerný klobúku. Samozrejme dubák nikdy nemôžeme nazvať — tenkonohým.

Autor monografie o dubáku B. P. Vasiľkov o rozmeroch tejto huby hovorí: „Veľké exempláre hríba obyčajného sa vyskytujú v miernom strednom pásme ZSSR v priemerných podmienkach vlahy pôdy a vzduchu. Najväčší exemplár, aký som kedy videl, sa našiel začiatkom septembra v Leningradskej oblasti v zmiešanom borovicovo-smrekovo-brezovom lese. Klobúk mal Priemer 21X27 cm, hrúbku 9 cm, hlúbik dĺžku 14 cm, hrúbku 9 cm, vážil 1,5 kg a vyzeral mladý, úplne čerstvý a zdravý, s guľovitým, nepretiahnutým hlúbikom; podľa všetkého by bol ešte rástol. G. P. Ibragimov mi povedal, že na Kaukaze vo výške 1600 m nad morom v hrabovom lese našiel dubák, ktorého klobúk mal priemer 33 cm a hlúbik 14 cm. V l'Humanité zo dňa 24. X. 1961 bola správa, že vo Francúzsku našli dubák vážiaci aj s klobúkom 3 kg 200 g; v obvode mal 105 cm — teda klobúk mal priemer 33,4 cm. Avšak rozmermi rekordný dubák našli v Bieloruskej SSR pri Minsku, priemer klobúka mal 58 cm, hlúbika 15 cm, čo aj oznámil Moskovský rozhlas 20. IX. 1961. Treba však podotknúť, že takéto plodnice sa vyskytujú zriedkavo."

Tak vidíte, dokonca sa o tom píše v l'Humanité a hlási to Moskovský rozhlas. To je, prosím, dubák, aká to udalosť, keď sa nájde mimoriadny exemplár! B. P. Vasiľkov sa však mýli, bieloruský dubák nebol rekord. Čudná vec, že takému učencovi, čo sa špeciálne zapodieva dubákmi, ušla správa v Sovetskej Rossiji. Už sa nepamätám, v ktorom roku to bolo, no vidí sa mi, že tiež v tom šesťdesiatom prvom, to znamená súčasne s francúzskym a bieloruským nálezom. Sovetskaja Rossija oznámila, že pri Vladimire - niekoľko kilometrov za mestom v sparkovanom borovicovom lese našiel istý chlapec dubák týchto rozmerov: priemer klobúka 46 cm, výška plodnice 40 cm, priemer hlúbika 26 cm. Dubák vážil čosi viac ako šesť kilogramov. Bol tvrdý, mladý a tiež by bol vari ešte rástol. Tomu sa vraví rekord! Nezáviselo od nás Vladimirčanov, že práve neďaleko nášho mesta sa našiel taký dubák, a predsa to bol hrejivý pocit, že narástol práve u nás, a nie pri Riazani či Smolensku.

* Pozrime, čo píšu čitatelia o výskyte dubákov inde. „Vyrazili sme z Bratská na motorovom člne a o tri a pol hodiny sme boli na mieste, a to v Boľšeokinskom zálive Bratského mora. Keď sme vystúpili na breh (boli sme asi tak dvanásti j a pobrali sa pozdĺž brehu, bol som šokovaný. Asi tak kilometrový pás, široký tristo metrov, bol doslova posiaty dubákmi rozličnej veľkosti, kde-tu sa zažltli rýdziky. Bolo ich neuveriteľne veľa (slovo neuveriteľne je v liste podčiarknuté).

Všetci, čo sme tam boli, nabrali sme dubáky, do čoho sa len dalo. ja napríklad som nazbieral šesť vedier. Podotýkam, že sme brali len menšie huby s klobúkom 3—5 cm a s takým istým hlúbikom. Tie hromady ostatných, väčších, sme nechali tam. A ešte podotýkam, že väčšina húb bola červavá.

Môj tesť, ktorý tam bol so mnou a dovtedy ešte nevytiahol päty z okolia Gorkého (mesto Bogorodsk), bol tým množstvom húb taký vykoľajený, že po celý čas len opakoval, že mu doma nik neuverí. A tak sa aj stalo. Ešte v tom roku som ho bol navštíviť a potvrdil mi, že jeho rozprávaniu nikto neverí.

Dokopy bolo v tých miestach najmenej sto hubárov. A každý nazbieral najmenej päť vedier. A koľko červavých a veľkosťou nevyhovujúcich tam ešte ostalo!

Najzaujímavejšie bolo, že nám huby rástli doslova pred očami. Kvokol som si a pozoroval takých päť, desať minút jedno miesto a jasne som videl, ako sa pohýbalo ihličie a lístky. Podišiel som k hrbčeku, rozhrnul ihličie a videl som rodiaci sa dubáčik s 2—3 cm klobúkom. Tá hojná úroda húb bola roku 1966."

Jestvuje pojem — ,stuhová' borina. Medzi Irtyšom a Obom, presne naprieč k ich terajšiemu korytu, sa tiahnú pásy hodnotného borovicového lesa. Takých stúh je tu štyri alebo päť. Sú to pozostatky dávnych riek (z čias mamutov). Vtedy tiekli spomenuté rieky z juhozápadu na severovýchod, potom sa na zemi všeličo zmenilo, a rieky Irtyš a Ob si našli nové korytá. Nuž a na stuhách riečneho piesku — dunách — vyrástli borovice. A do takejto boriny pri meste Kameň-na-Obe som sa vybral raz v sobotu. Podľa tachometra to bolo 190 km od Novosibirska. Borina to bola fantastická, machová. Porast borovicový (štangľovina), briežky, vyvýšeniny porastené bielomachom. Na nižšie položených miestach (zarastené jazerá) zmiešaný les.