Čítanie na pokračovanie

Ako vieme, za mladi má plavuša klobúk veľkosti... rozličnej, od lieskovca cez orech po stredne veľké jablko. Klobúk je veľmi slizký. Až keď klobúk odrežete, zistíte, že je pod ním aj hlúbik; okraj klobúka k nemu prilieha tak tesne, akoby bol prirastený. No hlúbik sa aj tak dá vyďubnúť koncom noža, a vtedy sa v prázdnom klobúku dajú rozoznať úhľadné drobné lupene. A celkom dnu bielu, vlastne žltkavú škvrnu, stopu po klobúku. Hlúbiky z guľovitých klobúkov sa obyčajne musia odstrániť, lebo sa stáva, že plavušu už za mladi napadnú červíky - málokedy však je červavý aj klobúk. Keď teda červavý hlúbik vykrútite, môžete si do košíka položiť panenský klobúk - guľku, vnútri prázdnu. Treba mať na pamäti, že hlúbik plavuše je dutý a že dutina býva tmavšie sfarbená ako ostatná dužina, je takmer hnedá a na pohľad vyzerá červavá.

Ak má plavuša veľkosť malého, či stredne veľkého jabĺčka, okraj klobúka sa od hlúbika oddelí, postupne sa dvíha, no natrafíte aj na plavušu pomerne veľkú, a pritom si jej klobúk zachová guľovitý pevný tvar. V tom čase už nie je slizká, ale suchá.

Huba rastie, klobúk sa rozloží, prípadne je plochý až prehĺbený. Tu mám na mysli plavuše veľkosti tanierika. Taký klobúk je pochopiteľne krehký, najmä na okraji. Lupene veľkej plodnice pokryjú červenkavo-hnedkasté škvrny, čo vzbudzuje nepríjemný dojem, že huba hnije. Tie škvrny však nie sú hniloba, iba taká celkom neškodná zvláštnôstka plavuše. No i keď to vieme, položiť takú hubu do koša nie je bohvieaký pôžitok, to radšej o čosi mladšiu, s nepoškvrnenými žltkasto-bielymi lupeňmi.

Že hubár plavušu podceňuje, môže mať aj tento dôvod: vyberie sa s košom do hory na dubáky, osikovce, brezáky, kuriatka, rýdziky; tieto huby by zbieral hoc aj celý deň, domov by prišiel s plným košom, potom by huby bedlivo triedil - ten sa dá tam a ten tam - čo je pre neho maximálna rozkoš. A tu príde do lesa, a nájde záľahu plavuší. Po desiatich minútach je kôš plný a už sa musí ísť domov. A kde sú dubáky, kozáky, rýdziky?! Hádam ich tam len nenechá?! Hubár stojí pred dilemou: buď nechá v hore plavuše, buď všetky ostatné huby. A obyčajne sa rozhodne pre to prvé.

Hubár však môže - súc si vedomý tejto psychózy - robiť špeciálne výpravy do hory: len na plavuše. Vtedy nesmie myslieť na iné huby, tie môže nazbierať aj zajtra, teraz má pred sebou jedinú úlohu - dôjsť do hory a nazbierať veľkolepé plavuše. Výprava zvyčajne netrvá dlho, lebo tieto huby rastú vo veľkom množstve, dá sa povedať, že v húfoch.

Priznám sa vám, že som plavuše dlho nemal za nič. No raz v istej moskovskej domácnosti, kde si radi dobre zapapkajú, podávali huby. Všetky boli rovnako veľké, nanajvýš ako lieskovec, v octe, výbornej chuti, a mali veľký úspech - boli to obyčajné plavuše.

Dobré sú však aj veľké. Len ich treba správne pripraviť, čo je veľmi jednoduché. Dva, tri dni sa močia v studenej vode, voda sa raz za deň vymení, potom sam naložia do soli s všemožnými listmi a prísadami. 0 dva mesiace sú hotové. A dám krk na to, že ich nerozoznáte od iných húb, klasický rýdzik nevynímajúc.

* Vecné pripomienky čitateľov.
„...Začnem mliečmi, okolo ktorých ste prešli mlčaním - nechápem, prečo. V našich lesoch ich rastú štyri druhy: pravý, žltý, suchý a čierny. Pravý a žltý vyzerajú ako veľké plavuše, ibaže sú biele a žlté. Čierny, čiže černuška, rastie najhojnejšie v moskovských lesoch. Človek sa vyberie na jeseň do brezového lesa, natrafí na čierny mlieč, kľakne si a hneď nahmatá okolo neho plno drobučkých húb. Odjakživa sme ich nakladali do soli za surová. Po štyroch až šiestich týždňoch majú výbornú chuť. Pravda, treba pridať kôpor, listy čiernych ríbezlí a cesnak. Vlani sme ich však najprv prevarili v slanej vode a až potom nakladali do soli. Boli ešte lepšie.

Hoci sa mlieč pravý oficiálne pokladá za najlepší, podľa mňa je - okrem rýdzika pravého - ešte lepší mlieč suchý, čiže beláň. Rastie okolo Moskvy v brezových lesoch, dubine aj v zmiešanom lese s hustým porastom. Dospelá huba nadvihne hrubú vrstvu ihličia, vtedy treba okolo hľadať belavé disky s modravým nádychom. Tým sa líši od rýdzika chĺpkatého. Ten má spodok žltkavý. Nehovoriac o tom, že rýdzik chĺpkatý má horké mlieko, kým mlieč suchý bezfarebné a nepálivé. Vasiľkov označuje mlieč suchý za hubu druhej akosti, mlieč žltý za hubu prvej akosti. Je to nesprávne. Mlieč žltý je huba prvej akosti. Solí sa za surová. Veľmi dobrú chuť má, ak sa prevarí v slanej vode a je sa horúci so smotanou. Aj smažiť sa môže, pravda, v hubovej zmesi.

Ešte sú mlieče osikové a čiernozamatové. Čierno-zamatový je pravdepodobne najčervavejšia huba na svete. Sotva sa vykľuje toľká ako šesták, už je červavá."

„Ako je možné, že ste nestratili slovko o černuške? Veď podľa učených hubárov nasleduje hneď po dubáku a mlieči. Asi tak pred piatimi rokmi sa na knižnom trhu zjavila brožúrka Vasilija Titova. Určená bola dovolenkárom v okolí Moskvy. Momentálne si nespomínam na jej názov; ktosi si ju odo mňa požičal, a -. nevrátil. Titov v nej píše o ,dni húb'. Bol to prvý september. A černušku pritom vychvaľuje do neba. A nazýva ju mliečom čiernym.

Černuška nasleduje, pokiaľ ide o chuť, hneď po dubáku. Ak je dobrý rok na huby, môžete ju jesť už začiatkom leta. No jej pravá sezóna vypukne v auguste a septembri. Spod vrstvy opadaného ihličia sa dvíhajú hrbolčeky. Zhodíte pancier a pod ním sa zjavia - ak sú mladé - belavé, v strede do hneda zafarbené a hore akoby lakom štrajchnuté huby. Okraj je zahnutý, tvrdý. Neskôr sa okraj vystrie, ale nie celkom. Také bývajú dospelé plodnice. Len čo chytíte černušku do ruky, udrie vám do nosa špecifická vôňa, ktorá sa uchová aj pri varení. Je to vôňa veľmi príjemná, lahodná. Zrejme preto černušku aj napádajú škodcovia. Ešte je tvrdá, a predsa už červavá, ale keď sa zozimí, škodcovia sa stiahnu a vydrží dlho zdravá."

Pripomienky čitateľov zakončím poznámkou, že Titovova knižka, ktorú čitateľ spomínal, je fakt výborná a volá sa Keď lístie opadne. Vydalo ju vydavateľstvo Mladý robotník roku 1963.

Už vari len toľko, že aj Čechov má vo svojom denníku zápis: „Vyskúšať mlieče so smotanou." *