Čítanie na pokračovanie

Niektoré huby sú verné určitému druhu stromov alebo ak chcete, určitému charakteru lesa. Rýdziky by ste darmo hľadali v osikovom lese alebo vo vrbine, osikovce s červeným klobúkom zas v čisto smrekovom.

Mnohé huby majú však - širší rozhľad. Môžete ich nájsť v borovicových lesoch, smrekových, aj v lese širokolistom - dubovom, aj v brezovom, aj v osikovom, ba aj v jelšovom. Napríklad taká čechračka. Predpokladá sa síce, že uprednostňuje riedke drobnolisté lesy, najmä brezové, no fakticky rastie všade, pestuje spolužitie s tými najrozličnejšími druhmi stromov. No čechračka je nič oproti takej plávke, čo rastie jednoducho všade. Čo po takom plebse - čechračky, plávky! Hríb obyčajný, skutočný lev húb [ak je lev kráľom zvierat], orol húb (ak je orol kráľom vtákov), skrátka kráľ húb býva tiež borový, smrekový, brezový a dubový.
Pravda, čo je jednoduchšie, ako napísať: v brezových lesoch rastú všetky tri druhy brezovitých húb, a to brezák obyčajný, brezák ružovejúci a brezák žltkastý.

Dospelý brezák sa veľmi podobá dospelému osikáču, hoci ak by sa porovnali hlavné znaky, nenašlo by sa nič spoločné. Farbu majú inú. Osikovec je červený, oranžový, žltohnedý. Brezák tmavosivý, takmer čierny, čiernohnedý alebo naopak belavý. Dužina osikovca na priereze rýchlo sčernie, brezáka ostane biela. Hlúbik má brezák tenší, slabší ako osikovec. Osikovec je za mladi páňaťom s guľovitým klobúčikom, pritlačeným k hlúbiku, brezák má klobúk rozložený od chvíle, čo je svetlo sveta. Teda - podoba nijaká. A predsa, ak by sa nevychádzalo z vedeckých znakov, ale z dojmu - nieto vari podobnejších húb ako tie dve. Či už pre tvar klobúka, či pre štruktúru rúrkovitej vrstvy, či pre stupeň tvrdosti, pevnosti alebo naopak stupeň mľandravosti a slabosti dužiny alebo jednoducho pre chuť - ja v nich podobu vidím.

Brezák je podľa mňa huba strednej akosti. Pravda, predbehol kadejaké suchohríby, plavuše a čechračky, ale nedosiahol kvalitu svojho blízkeho príbuzného - dubáka. Povedal by som, že brezák je zdegenerovaná vetva dubáka, jeho horší variant.
Tri druhy brezovitých húb odlišuje čas výskytu. Brezák obyčajný rastie napríklad od júna do konca septembra. Zjaví sa teda na začiatku leta s tými hubami, ktorým u nás vravievame huby „klasovité".

Klasiace sa obilie je totiž neklamným znamením, že príde prvá vlna húb. Odtiaľ ten názov. A tak sú potom „klasovité" aj masliaky, aj dubáky, a najmä brezák obyčajný.
Brezák žltkastý rastie naproti tomu výlučne v septembri. Je to najhorší druh brezákov. Dužinu má mľandravú, vodnatú. Dá sa žmýkať ako mokrá handra.
Brezák ružovejúci sa vyskytuje od augusta a rastie do konca septembra. A tak teda, ak neberieme ohľad na nuansy a máme na zreteli len brezák ako taký, môžeme ho zbierať celú sezónu, od júna do októbra.

Raz som zbalil kufre a vrátil sa z dovolenky do Moskvy; no potom som si povedal, že si ešte raz odskočím na tri dníčky na dedinu. Už sa končil október, no možno to už boli novembrové sviatky, presne sa nepamätám. Ci tak alebo onak, ráno už priťahoval mrázik, na mlákach bol cvendžiaci ľadík.

A v lese bolo pusto-prázdno - z hľadiska hubára. No aj tak som sa vybral na prechádzku, lebo do hory chodievam v každom ročnom období a v každom počasí. Momentálne som mal chuť navštíviť divú lesnú jabloň, čo rastie na čistine medzi brezami. V lete a začiatkom jesene bola obsypaná jabĺčkami. Drobné podlhovasté, s typickým hrbčekom pri stonke boli presne tým, čomu sa na dedine vraví „štiaky". Skrátka, bola to plánka, o ktorej sa na dedine predpokladá, že si ju pre svoje potešenie pestuje planý škriatok, ten naozajstný pán lesa. Prečo majú ľudia takú zlú mienku o škriatkových ovocinárskych, šľachtiteľských, ba až mičurinských schopnostiach, to neviem.

Keď som teraz, v neskorú jeseň, vlastne na hranici jesene a zimy, pristúpil k svojej známej, naskytol sa mi takýto obraz: na strome nebolo ani jediného jabĺčka; všetky ležali na zemi, navrstvené v kruhu. Mráz ich už obškvŕkol, neboli teda také kyslé, horké a netŕpli od nich zuby ako v lete - no jonatánky to aj tak neboli.