Čítanie na pokračovanie

Netvrdím, že by som ja, keď je v lese plno rýdzikov alebo kozákov, bral všetky tie strapačky, chriapače, slizáky a prášnice do radu. Ide však o to, aby človek zbieral huby aj v nehubovej sezóne, presnejšie, v tom čase, ktorý sa za taký pokladá, pretože v lese od začiatku apríla až do prvých mrázikov vždy aspoň nejaké rastú.

Aj keď som neviem ako ustatý, do nitky zmoknutý a najlepšie by bolo po tom hubárskom maratóne napiť sa čaju a oddýchnuť si, neodopriem si radosť roztriediť obsah koša. Rozostavíte okolo seba zopár prázdnych nádob — veľké misky, taniere, pekáče a hrnce. Do jednej nádoby sa dajú huby na „biele sušenie", teda len huby, čo nesčernajú. Do inej huby na „čierne sušenie" — veľké masliaky, veľké brezáky a osikáče a všetky rúrkovité huby, ktoré sa veľkosťou či vzhľadom nehodia, na smaženie alebo do octu. Na panvicu sa pokladu šampiňóny, niekoľko masliačikov, hŕstka kuriatok a drobných osikáčov, pre arómu sa ta môžu prihodiť dva-tri dubáky. Väčšinu masliakov, kuriatok, čechračiek a celkom mladých osikáčov treba oddeliť, tie sa naložia do octu. Do čestnej nádoby sa dajú rýdziky. Sú dve sorty húb na solenie. Do prvej patria rýdziky korenisté, čiže mlieče, podborky a niektoré druhy plávok, do druhej — rýdziky plstnaté, mlynárky, plavuše.

Človek si každú hubu ešte raz poobzerá, odstráni z nej lístoček alebo ihličie, slimáčika, čo sem doputoval až z hory, rozreže hubu napoly alebo na väčšie či menšie kúsky.

A pritom spomína, kde ktorú hubu našiel, ako ju zazrel, ako si len rástla pod kríkom či stromom. A znova prežíva radosť z úlovku, najmä ak to bol úlovok, čo stál za to. Ešte raz človeku pred očami preplávajú všetky výjavy z hory, všetky jej zákutia, teraz už osirelé, kde však naďalej ponuro stoja tmavé smreky a kde si osiky, šľahnuté purpurom, naďalej šelestia tú svoju pesničku.



Moje hubárske spomienky sa teda začínajú masliakom. Názov „masliak" motivoval vzhľad huby, a či presnejšie pocit pri dotyku. Aj dieťa vie, že klobúk masliaka pokrýva sliz. A hľa, čo je na veci zaujímavé: tieto huby sú ľuďom také sympatické, že ich nenazvali nejako ponižujúco, napríklad, slizniakmi, klziakmi, prípadne sopliakmi, čo by tiež bolo správne, ale práve — masliakmi. Známa vec, že všetko klzké, slizké vzbudzuje v ľude ak aj nie hnus, tak rozhodne opovrhnutie. Masliaky sa tomuto krutému osudu vyhli. Nie sú slizké, ale maslové, čo vzbudzuje celkom iné asociácie, celkom iný vzťah: maslové môžu byť koláče aj kaša, alebo ako je to v tej našej pesničke o kohútikovi, „briadka hodvábna, hlávka maslová".
Iste nie som jediný, kto našiel masliak ako svoju prvú hubu. Nedám na to krk, že je najrozšírenejšou hubou v stredoruských lesoch, je celkom možné, že plávok a kuriatok rastie viac ako masliakov, no predsa práve masliak akosi prvý udrie do očí. Bude to hádam preto, že jeho bydliskom je lesná čistina.

Ak by sa mal masliak prirovnať ku kvetom, tak jedine k púpave. Možno rastú na zemi aj iné kvety — nezábudky, iskerníky, ďatelinka, plešivce — tak hojne ako púpava, a predsa dedinské dievčatá neuvijú svoj prvý venček zo žltohlavov, ba ani nie z nevädzí, ale len a len zo slnečných púpav.

Nuž teda lesné čistiny, pravda, nie hocaké, ale uprostred borovicových, zväčša mladých lesov. V starej borine by človek asi márne hľadal masliak, zato mladé borovičky a zelená tráva okolo nich — je miestom, ktoré masliaky obľubujú. Len si pripomeňme, že popri základnom názve má táto huba ešte jeden — bôrovec.

Ak platí zásada, že pod určitým stromom rastú len určité huby, uznajme, že masliak si nevybral najhoršie. Ak si však strom vyberá huby [zatiaľ o ničom takom nevieme), tak má borovica dobrú reputáciu aj vkus: vybrala si rýdzik pravý borový, ba sám hríb borový.

Tento strom je krásny v mladosti, keď ešte nie je stromom len stromčekom, svetlozeleným, vonným, hybkým. Radosť je naň pozerať, keď na jar vyháňa nežné, takmer biele sviece. V tom čase má borovička skoro všetky vetvy vodorovné, len sviece rastú kolmo, a tak celý strom vyzerá ako veľký luster s mnohými sviecami.

Ak sa dotknete borovice, keď kvitne, zahalí sa do vonného oblaku peľu. Zanedlho sa na nej zjavia svetlozelené lakové šišky, tie časom prasknú, vypustia semená a padnú na zem. Vtedy sa dajú zbierať — dobre sa nimi rozkúri samovar.

Ak rastie borovica bokom od lesa, je nízka, hrčovitá, na všetky strany rozpína dlhé huňaté vetvy. Kmeň nie je len hrčovitý, ale aj krivý, konáre sú jedny kratšie, iné dlhšie, jedny husté, iné riedke. V lese — to je iná pesnička.

Keď rastú borovice blízko seba, teda tvoria háj či borinu, každý strom sa ťahá nahor, k slnku, usiluje sa prerásť susedov, lenže ani tí nelenia. Spodné vetvy takých stromov uschnú a padnú na zem. Strom narastie dlhánsky a rovný ako struna, alebo ak chcete, ako svieca. Vysoko, vysoko, akoby až po samé biele oblaky dvíhajú borovice matné tmavozelené korunky vrcholcov. Vtedy je to — vysoký les, a v čase plnej zrelosti — les stožiarový.