Čítanie na pokračovanie

S hubami je to tak ako so všetkým. Kým sa dívate na rýdzik, zdá sa vám, že nejestvuje krajšia huba od neho. Tá čerstvota, tie tmavé kruhy na sýtooranžovom podklade, tá krištáľová vlhkosť v strede! No nájdete maličký osikáčik, čo naruší klobúčikom sivú vrstvu lístia - a rýdziky pohasnú. Biela nôžka, taký bucľoš, a klobúčik z červeného zamatu!

Hľadíš na všetky tie huby a pýtaš sa: prečo je dubák ‘kráľom húb'? Zafarbenie má prosté, ba skromné, vyzerá nenápadne. Hádam pre chuť, kvalitu. No keď ho zbadáte ešte len z diaľky - zabudnete na všetko. Akoby namiesto dychovky či harmoniky zrazu zazneli husle. Skrátka, jedinečný zážitok! Áno, je to kráľ húb! Je to malý majstrovský výtvor prírody!"

Je mi trocha trápne, že tu uvádzam taký dlhý citát z knihy, ktorú som kedysi sám napísal, ale myslím si, že je statočnejšie niečo opakovať, ako povedať to isté inými slovami. Pokiaľ ide o majstrovské výtvory, možno som trafil vedľa, lebo veď príroda nemá väčšmi alebo menej podarené diela. Všetko, čo stvorila, či už je to mravec alebo slon, je svojím spôsobom dokonalé. Pravda, mravec je z hľadiska včelára nepodarenec, no z hľadiska výroby mravčieho liehu je naopak nepodarenec včela, no mravček, aj ten najúbohejší, sa zhostí svojej úlohy skvele, takže celkom vážne opakujem, že príroda nepozná väčšmi či menej podarené diela. Deliť ich na také či onaké, dajú sa len z nášho človečieho hľadiska. My si myslíme, že breza je lepšia ako osika, mrkva lepšia ako lopúch či pŕhľava, kozák osikový lepší ako muchotrávka. No toto hľadisko je až veľmi zraniteľné.

Mrkva sa, pravda, dáva do polievky alebo sa konzumuje za surova, lebo obsahuje veľa A vitamínu. A predsa sa veľmi hodnotný repíkový olej získava z rastliny, ktorý my voláme horkým lopúchom. No už dosť, dosť. Ostaneme pri tom, že z nášho hľadiska jestvujú podarené a menej podarené výtvory prírody. Možno je taký komár celkom dokonalý tvor, no v mojich očiach nebude nikdy cennejší, ušľachtilejší a nadanejší ako včela.

A tak teda môžeme z nášho hľadiska hovoriť o hubách nadpriemerných, o majstrovských výtvoroch a naopak o hubách - priemerných, o nepodarkoch. Tým chcem povedať, že v lese má každá nadpriemerná huba, každý majstrovský výtvor svojich epigónov, napodobiteľov; nenadarmo o týchto chameleónoch hovoríme ako o „nepravých". Podpňovka nepravá, kuriatko nepravé, šampiňón nepravý, plavuša nepravá ... Mimochodom, sama plavuša, i keď sa nepokladá za dubák nepravý, má neuveriteľnú schopnosť pôsobiť na diaľku ako vzorový dubák. A v súvislosti s tým by som vám rád povedal niekoľko zvláštností vznešeného ,,kráľa húb", ktoré som si povšimol.

Hej, koľko ráz som sa vrhol do krovia, uvidiac hnedkastý okrúhly klobúk dubáka. Stojíte od neho už len na tri kroky a trápia vás pochybnosti: plavuša sa predsa nemôže až tak podobať na dubák, nemôže ho až tak napodobovať, a až keď sa zohnete, ba máte ho v ruke, zistíte, že držíte napodobeninu, imitáciu, falzifikát: namiesto tajomného hlbokého ligotu briliantu - lacný zrkadlový lesk sklíčka, namiesto harmonickej žiary zlata - trápny pocit pozlátky, namiesto presvedčivej ťarchy striebornej čaše - lacná ľahkosť hliníka... Od zlosti a ľútosti odhodíte odrezanú hubu čo naj ďalej a poberiete sa preč, rozmýšľajúc o tom, že napríklad aj v živote a umení sa často priemernosť vydáva za talent, a to tak šikovne, že ju človek neodhodí, ale pokladá za bernú mincu.

No ja, ktorý som neraz pokladal plavušu za dubák, chcem povedať, že sa mi ešte nestalo, aby som dubák pokladal za plavušu. Glazkov má štvorveršie o neprevrátiteľnosti prirovnania. Vraví o ňom, že čajník, čo hvízda na sporáku, sa môže prirovnať k siréne, no naozajstná siréna sa nemôže prirovnať k hvízdajúcemu čajníku. Tak je to aj v našom prípade.

Prečo je ešte dubák pre poľovníka-hubára neoceniteľný? Lebo zakaždým, keď ho nájde, mu srdce dvakrát zaplesá. Prvý raz mu zaplesá, keď zbadá nádherný dubák a vie, že mu už nijakým činom neujde. Môže ho obísť, obdivovať zo všetkých strán, môže pozrieť, ako zapadá do celkového lesného prostredia, ako harmonizuje s tamtou smrekovou vetvičkou, čo ho zakrýva pred ľudským zrakom. S hrčovitým koreňom, pri ktorom rastie, s mravčou cestičkou, po ktorej sem a tam ako po hrdej autostráde behajú lesní robotníci - mravce. Taký dubák je už vlastne sám mikrokrajinkou a môže harmonizovať so všetkým na svete. S trávičkou aj chlpom machu, aj so spresovaným ihličím podstielky, narušeným tam, kde narástol, aj s ďalšími susedmi: muchotrávkou, slizákom, plávkou.

Kocháte sa vo svojom úlovku, ale duša je nepokojná. Krásny je, to hej, ale môže byť v ňom červ. Odrežete ho, a v ňom bude práchnivina, a ak nie práchnivina, tak môže byť samá dierka a biele červičiaky. So zúfalou nádejou začnete odrezávať od koreňa biele kolieska: hádam pri klobúku nebude červavý. A už je tu posledné koliesko, až pri klobúku, no aj tu sú dierky. Treba prerezať klobúk. Urobíte tak, a šmaríte o zem. Korisť nie je tvoja. Pred vami objavili hubu hnusné lesné muchy a ukoristili si ju, naložili si ta vajíčka, z ktorých sa vyliahli ešte hnusnejšie lesné červy.