Čítanie na pokračovanie

Huby sa hľadajú, lesné plody iba zbierajú. Táto činnosť skôr pripomína jednotvárnu a dosť fádnu prácu — človek lezie štvornožky po čistine alebo posediačky vyzbierava miesto okolo seba. A to nehovorím o čučoriedkach, brusniciach či kľukve. Ich zber vari už ani nie je práca, ale remeslo. V severnejších končinách používajú na oberanie spomenutých plodov hrabličky. Je to akási lopatka podobná tej, čo sa ňou naberá múka. Nie je však zakončená rovným krajom, ale hustými zubmi. Vetvičky kľukvy alebo brusnice prekĺznu pomedzi ne a bobuľky sa sypú do lopatky. A tak sa brusníc či kľukvy nazbierajú celé metráky. Kdeže je pritom duch poľovačky, amok, pravda, okrem amoku nazbierať čím viac.

Uznajme teda, že zo všetkých darov lesa, teda nášho lesa, jedine hubám sa dostalo tej cti byť takým alebo takmer takým predmetom poľovačky ako zver či ryby.

Nemôžem sa rátať medzi poľovníkov, ani len medzi poľovníkov-amatérov. Ako vo všetkom, čo na tejto zemi jestvuje, som aj v tom iba diletantom. A predsa som nemálo zarosených rán či pochmúrnych dní, občas kropených dáždikom strávil v hubonosnej hore a poznám radosť z neobyčajného šťastia a poznám z praxe skoro každú hubu, pričom mám v sebe toľko objektivity, že si nikdy nedovolím unáhlene prilepiť na hubu nálepku „muchotrávka" len preto, že ju zatiaľ nepoznám.

Moje prvé hubárske spomienky siahajú do raného, takmer ešte neuvedomeného detstva. Moja staršia sestra Kaťuša spadla z koňa a poranila si chrbticu. Veľmi dlho sa nesmela zohýnať. A keďže bola od mladi veľkou milovníčkou prírody (skvele ju vie vnímať), bol pre ňu fakt, že nemôže trhať kvety a zbierať huby utrpením navyše. Mohol som mať vtedy štyri roky, ona asi dvadsať. Voľného času sme mali rovnako. A raz jej svitlo, že ma bude brávať na prechádzky so sebou. Len čo zazrela nejaký kvet, presnejšie ten, ktorý chcela odtrhnúť, ja, hopsajúc popri nej, som v mihu jej želanie splnil.

Kaťušinej mimoriadnej priazni sa tešili večernice, nezábudky a konvalinky. Z nezábudiek, aj s ich nepoškvrnenou nebeskou modrotou, uvila venček a vložila ho do bielej porcelánovej misočky s vodou. Venček plával a žil veľmi dlho.

Večernicou voňavou u nás volajú — neviem, či správne — vemenník dvojlistý, tú skromnú orchideu stredného Ruska kvitnúcu v júni v lese, kde je pomerne vlhko. Večernica voňavá je zvyčajne biela, no býva aj fialová.

A tak Kaťuša nevoľky docielila, že charakteristická vôňa večernice sa stala vôňou môjho detstva. Len čo pocítim jej vôňu, záclony sa rozhrnú a ja vidím, ako by to bolo dnes, Kaťušinu vyriadenú izbu v rodičovskom dome, kde bolo aj v najväčšej horúčave chladno a kde vždy boli kvety.

Rovnako rada ako kvety mala Kaťuša huby. Najbližšia horička bola od nás na tristo krokov, nie viac — len borovice a smreky. Bola pre nás akousi kontrolnou zónou: ak rástli huby tu, smelo sme sa mohli vybrať do veľkého lesa vzdialeného dva, tri kilometre. Lenže Kaťuša nemohla chodiť ďaleko, a tak sme sa motali len a len medzi najbližšími borovičkami a smriečkami. Moja úloha bola rovnaká ako pri zbieraní kvetov — brať, čo videla Kaťuša.
A tak moja prvá huba, ktorú som videl, bol maličký tvrdý masliak — klobúk mal klenutý, pokrytý tmavohnedou, červenkastou a lesknúcou sa kožtičkou. Hlúbik bachratý, pevný a krátky. Spodok klobúka zatiahnutý bielou blankou. Keď sa blanka odstránila, ukázala sa nepoškvrnené žltá, do citrónová hrajúca spodná strana klobúka a na nej dve-tri kvapôčky bieleho mliečka. Vera, takéto masliaky rástli v našej borovicovej horičke. Brali sme len tie najzdravšie, vo veľkosti kolieska, aké utvorí palec a ukazovák. Ako dnes ich vidím: rástli v tráve pekne v rade. Načiahneš sa po jednom — a vidíš ich ešte zo päť. Natrafili sme aj na celkom drobušké, také, čo sa potom — naložené v octe — nedali napichnúť na vidličku: také boli malé a vrtké.

Keďže som chcel vždy asistovať aj pri triedení a čistení húb, mám ešte ďalšiu ranú hubársku spomienku: čierne prsty na rukách, čo sa nedali aj tri dni umyť. Pamätám sa, ako som chcel silou-mocou na šup stiahnuť pokožku z klobúka, aby sa nepotrhala a aby masliačik ostal pekný, celý. Akosi sa mi to nedarilo. Huby vyšli z mojich rúk dokaličené, s pooblamovanými krajmi, a ja som závidel dospelým, ktorí hravo docielili, o čo som sa ja márne usiloval.

Triediť huby je vlastne rovnaké potešenie, ako ich zbierať, pravda, len v prípade, ak triedite huby z vlastného koša. Po dlhom blúdení v hore ste uťahaný. Možno aj premoknutý. Vtedy dobre padne preobliecť sa do suchého, najesť sa, oddýchnuť si pri dobrej knihe, prípadne si zdriemnuť, ak ste vstávali pred úsvitom.

Lebo veď treba vstať pred úsvitom. Kým sa vychystáte, kým zájdete do hory, už sa rozbrieždi. Nejde o to, aby sme predbehli tých druhých, ale o to, že práve v skorom štarte na ľubovoľnú poľovačku tkvie ten pravý pôžitok. Na rybačku — to je jasné: ryby berú vtedy najlepšie. Vo vzťahu k hubám táto okolnosť odpadá, a predsa je veľký rozdiel, kedy človek vojde do hory: v čujnom, pritajenom úsvite, v mĺkvom príjemnom chládku a či na horúce poludnie, keď ani v lese ani v duši nepanuje pravá hubárska nálada. Napoludnie sa dobre zbierajú jahody, maliny, lieskovce, huby nie. Nemalú úlohu hrá aj istota, že náš les ešte neprečesali šikovnejší konkurenti.