Čítanie na pokračovanie

Keď boli huby hotové, všetky zraky sa upreli na mňa, či budem mať odvahu zdvihnúť vidličku k ústam. A ja nielen že som vidličku zdvihol, ale začal som energicky prežúvať čierne hrudky plávajúce v horúcom masle. Žena mi samozrejme nedovolila, aby som pokúšal osud sám, chcela so mnou znášať každý údel, dobrý i zlý, a tak sa pustila do jedenia aj ona.

Jedli sme a hádali, čo nám ich chuť pripomína. Keď som v duchu konštatoval, že chutia ako smažené baranie črevá, spýtal som sa ženy, čo si o tom myslí ona. — Smažené baranie črevá, — bez váhania odvetila moja spolustolovníčka.

Dcéry boli v tom čase s kamarátkami vonku. Nechali sme im huby na panvici, aby ich okoštovali, keď sa vrátia, ja som sa uvelebil v izbe na diváne a pozorne som sledoval, či už nezačínam zomierať účinkom tajomných a krutých jedov. Lenivo som zdvihol Vasilčikovovu knižku o jedlých a jedovatých hubách. Ako reku môže Vasiľčikov tvrdiť, že smrčky treba hľadať v listnatých lesoch, len som tým stratil fúru času! A rástli na suchom kopci, na rúbanisku pri pňoch a zhoreniskách. Potom nech človek verí vedeckým knihám. Tak. Omyl vylúčený. Tu máme smrčky... Že aj môže byť taký omyl v knižke. A tu sú neblahé, zlo-povestné ušiaky: „Mozgovité, tmavohnedé, na priereze do fialova ..." Preboha?! (Až ma na diváne nadhodilo.) „Na rúbaniskách pri borovicových pňoch, na zhoreniskách ..."

Okamžite som pocítil suchosť v ústach a v hrtane, ba ľahký závrat. Vybehol som do kuchyne. Bál som sa, že dcéry už zjedli zvyšok húb, že sa žena zvíja na zemi v smrteľných kŕčoch. No v kuchyni bežal normálny život.

— Žena moja, tie huby dáme deťom až zajtra. Všeličo sa môže ... Ak sa nám do zajtra nič nestane...

— Von s tým, dačo vieš.

— Čo by som vedel, boli to obyčajné ušiaky.

Proti všetkej logike sme sa rozosmiali. No najviac nás uspokojila skutočnosť, že k nám ešte nedoletel chýr o Ignatovej smrti, čo nazbieral plnú putňu, ani o Kati Gromovovej, čo nazbierala za plnú fertuchu.

Neskôr som zistil, že tamojší ľudia vôbec nerobia rozdiel medzi smrčkami a ušiakmi, ale že všetko, čo sa na hubu v apríli a máji podobá, volajú smrčkami. je to fakt jednoduchšie.

Ba čo viac, ešte neskôr som na trhu v Moskve videl haldy smrčkov aj ušiakov pokope i oddelene, no aj tak tomu všetkému vraveli — smrčky. Moskovské gazdinky nám povedali, ako sa majú smrčky (ušiaky, smrčky kužeľovité, smrčky obyčajné, kačičky a ďalšie j správne pripravovať. Sprvu sme sa ich pokynov aj pridŕžali. Huby sa majú pokrájať, umyť v studenej vode. Prípadný jed (helvelová kyselina) sa dobre rozpúšťa v horúcej vode. Potom sa majú huby trocha osmažiť na čajovom masle, zaliať smotanou a dusiť v rúre. Takto už takmer vôbec nemajú chuť baraních čriev, sú jemné a plne si zaslúžia poľovníkovu pozornosť.

* Čitatelia k smrčkom a ušiakom dodávajú:

„Pokiaľ ide o smrčky a ušiaky. Všetky (nielen ušiaky) sú jedovaté, jed sa nachádza v hornej vrstve klobúka. Ak sa má jed odstrániť, treba huby na päť minút ponoriť do vriacej vody. Dlho ich variť a smažiť rozhodne nemá význam — bodaj by potom nechutili ako baranie črevá alebo paromviečo. Ani krájať ich netreba; aj tie najväčšie ušiaky stačí po predvarení zľahka osmažiť a poliať smotanou. Sú výborné."

„Rád by som čosi povedal o smrčkoch a ušiakoch. Skúste ich pripraviť takto: Celé, tak ako ich prinesiete z hory, varte v klokotajúcej vode dvanásť až pätnásť minút (vody musí byť dvakrát toľko ako húb). Potom vyklopte smrčky na rešeto alebo sito a oblejte studenou vodou. Pokrájajte na menšie kúsky a vložte do hlinenej misky. V mlieku rozhabarkujte dve-tri vajcia. Zalejte ním pokrájané huby, posoľte, pomiešajte, zapečte v rúre ruskej pece. Pred podávaním oblejte pripečenú hubovú kôročku roztopeným maslom podľa chuti. Tak varila huby moja mama."

„Keď som si prečítala Vaše Listy o hubách v Náuke i Žizni, začudovala som sa, že taký erudovaný odborník ako Vy si nevedel rady s prípravou smrčkov! A pritom jestvuje úplne presný recept, a nie hocaký, ale literárny! Ak ho ešte nepoznáte, odporúčam Vám tú rozkošnú vecičku ako kuchárovi aj ako spisovateľovi. Sú to Terpigorevove Smrčky (vyd. Marxa, zv. IV). Súdiac podľa Vášho diletantského prístupu k spracovaniu a vareniu tejto rarity, Terpigorevovu poviedku nepoznáte. Prečítajte si ju určite. Po prvé, budete mať z nej pôžitok. Terpigorev je vynikajúci spisovateľ. Ak sa nemýlim, pred takými desiatimi rokmi ho znova vydali. Výber spravili až veľmi oficiálny, podľa Encyklopédie, a redaktor — ako väčšina z nich nemal vkus a nevedel samostatne myslieť — mnohé veci vynechal. Po druhé, pochutnáte si s pôžitkom na smrčkoch, spravených podľa receptu z 19. storočia."

Tieto riadky píšem na dedine. Nemám poruke Terpigoreva a jeho Smrčky naozaj nepoznám. Hádam je to tak lepšie, hádam niekoľkí čitatelia siahnu po jeho poviedkach a zoznámia sa prostredníctvom takej pletky, ako sú smrčky, so spisovateľom, ktorého aj ja pokladám za výborného a ktorý si nezaslúži, aby upadol do zabudnutia.*

No aké sú potom skutočné, klasické smrčky, čo rastú v širokolistých lesoch? Čo myslíte, našiel som ich v našich končinách?

Po tom, čo sme sa omylom napchali ušiakmi, musel som odcestovať do Moskvy — mal som tam robotu. Zdržal som sa v meste dva týždne. Za ten čas sa v hore vykľula tráva, rozvili sa listy a zvitky paprade, pripomínajúce otázniky, rozložili sa do širokých vejárov. Vyzeralo to, že jar ako taká "je preč. A naozaj, na tom nešťastnom kopci s borovicovými pňami a zhoreným raždím som nenašiel už ani jediný smrčok. Ba ťažko som si vedel predstaviť, že práve tu hojne rástli tie sympatické obavy. Ich čas uplynul a žiadna sila na svete ich neprinúti ukázať sa v nevhodnom, pre ne nenaprogramovanom čase.

Zato v listnatom lese som podchvíľou nachádzal elegantné pórovité minarety, prírodou zhotovené zo žltkastého materiálu s fialovým odtieňom. Teda takto vyzerajú skutočné, klasické smrčky! Nič neforemné, mozgovité, absurdné. Dokonalá symetria. Rovný rúrkový hlúbik, dosť vysoký, oválna plodnica, hore zahrotená. Ak je plodnica okrúhla, je to smrčok obyčajný, ak nápadne zahrotená, tak smrčok kužeľovitý.

Na svahu výmoľa pod starými vŕbami som natrafil na kŕdlik prapodivných smrčkov. Hlúbik veľmi vysoký, pomarančovej farby a na jeho konci neúmerne malý, scvrknutý klobúk tesne priliehajúci krajom k hlúbiku. Odrezal som týchto žltých húb za pol koša a neskôr doma som zistil, že som objavil ďalší druh smrčkov, a to takzvané kačičky. Lenže to sa jar už neodvolateľné končila. Vzdušné lesy, šuštiaci dážď ihličia, ohníky na slnkom prehriatych kopčekoch, lanská kalina, prvé kvety medunice a vlčieho lyka, prvé i posledné exempláre húb, ktoré teraz už pokladám za úžasné výtvory prírody, ba zázraky prírody a ktoré vo svojej naivite voláme neúctivo smrčkami — to všetko je už za nami.

Z hľadiska hubára nastal čas, keď treba vyjsť z vlhkých lesov na zelené stráne a lúčky, kde už-už preberú štafetu biele, v zelenej trávičke zďaleka viditeľné a vďaka svojej mladosti tvrdé — prášnice.