Čítanie na pokračovanie

Nie som až taký hubár, aby som vedel presne určiť každú plávku, ktorú by mi v hore ukázali. Na to nestačí byť hubárom odborníkom, ale mykológom, človekom s úzkou špecializáciou. Ja delím plávky na dve polovice. Do jednej dávam plávky, čo štípu, do druhej, čo neštípu. To mi úplne stačí na to, aby som jedny najprv dal do vody a močil, a druhé hneď spracoval.

Z tých dvadsiatich siedmich plávok je štipľavých len osem, čo jej jasná menšina. No pre radového hubára sú všetky len plávky, a keď natrafia zo dva razy na ostro štipľavé a pokazia si nimi za panvicu už uvarených húb, nečudo, že ho pojme nedôvera voči všetkým plávkam, prepokladajúc, že sú štipľavé, respektíve horké.

Pritom aj taká plávka, čo štípe, je výborná huba, len ju treba rovnako ako vlnušku močiť zo dva dni, vodu z času na čas meniac. Potom sa s ňou dá robiť hocičo, no najčastejšie sa nakladá do soli. No kým sa rýdziky nakladajú do soli bez prísad, bez listov ríbezľových, višňových či chrenových, bez kôpru a cesnaku, do plávok sa musí toto všetko dať. Plávka totiž nemá špeciálnu chuť, ktorú by sme mohli pridaním kôpru a cesnaku zabiť. Má síce hubovú chuť, ale akúsi neutrálnu, je preto vhodné dodať im takú chuť, akú máte najradšej - ak cesnak, tak cesnak, ak kôpor, tak kôpor.

Neštipľavé plávky sa môžu nakladať do soli, no lepšie sú varené. Sme rozmaznaní a chceme stoj čo stoj huby čímsi zlepšiť, pričom zabúdame, že samy osebe majú jedinečnú chuť a nepotrebujú nijaké príchute, prísady. Plávky sú ako stvorené na to, aby sa jedli len varené.

* Píšete, že sa plávky nesmažia. Omyl! Naša rodina a mnohí moji známi - holdujú smaženým plávkam. Skúste aj vy usmažiť plávky na masle, pravda, aj so smotanou. Chuť majú celkom inú ako povedzme brezáky, osikáče a ostatné rúrkovité huby, svojím spôsobom jedinečnú. Pochopiteľne, musíte dbať o to, aby ste nesmažili plávky štiplavé, veľmi pálivé.*

Keď máte istotu, že plávky, ktoré ste nazbierali, nie sú štipľavé, umyjete ich a uvaríte v slanej vode ako povedzme zemiaky, bez prísad - nedáte ani bobkový list, ani celé čierne korenie, nič. Posolíte ich trocha väčšmi ako bežnú polievku. Mimochodom, soľ je čosi také, čo sa vždy dáva podľa chuti. Takto uvarené huby sa môžu jesť za horúca alebo vychladnuté. Jeden aj druhý spôsob má čosi v sebe. Horúce sú aromatickejšie, studené zas výbornou zájedkou.

Ešte donedávna som nepoznal tento celkom jednoduchý, povedal by som klasický spôsob. Huby sa obyčajne varia nato, aby sa s nimi potom ďalej čosi robilo, no dodávaním octu, cukru a všeličoho iného sa iba kazia. A pritom vysvitá, že celý vtip je v tom, aby sa plávky jednoducho uvarili v slanej vode.

Istotne sa tak môže postupovať aj s inými hubami, ide však o to, že práve plávky sú na to ako stvorené. U nás rastie jedna veľmi obľúbená plávka, a to plávka modrastá. Rastie výlučne v ihličnatých lesoch. Klobúk má mäsitý a tvrdý. Okraj klobúka býva dlho zahnutý, takže huba vyzerá ako malý valibuk. Až neskôr sa klobúk rozloží, ba prehĺbi. No aj vtedy ostane jeho okraj nedrobivý, tvrdý. Býva zväčša modrý, do modrofialová, čiernofialový. Hlúbik je najprv celistvý, tvrdý, takže odrezať takú nepoškvrnenú, zdravím kypiacu hubu je hotová slasť.

Plávka sivá sa nájde už aj v júni. Aj ďalšie druhy rastú už začiatkom leta. Iné sa vyskytujú v októbri. Skutočné plávkové mesiace sú august a september. Pravda, v tom čase rastie mnoho iných húb, no v mene dvadsiatich siedmich plávok by som chcel hubárom povedať - nepohŕdajte plávkami, najmä ak ste ich nejedli uvarené v slanej vode.

Neviem, či to breze slúži ku cti, ale jej na rováš pripisujú aj plavušu. Ako na ostatné plávky, aj na ňu natrafíte vo všetkých lesoch, ale v knižke istého odborníka som si prečítal, že sa predovšetkým vyskytuje „v listnatých, no najmä brezových lesoch, prípadne v lesoch zmiešaných s brezou". Neškriepim sa. Odborná literatúra má svoju váhu, ale ja som raz v čistej smrečine naďabil na takú úrodu plavuší, že sa mi nezmestili do koša, hoci som bral len celkom mladé plodnice.

Plavuša má zvláštny osud. V hlbokom podvedomí ľudu žije ako zlá huba, ako muchotrávka - podobne ako šampiňón. Vie sa, že plavuša je jedlá huba, a predsa ju skoro nikto nikdy nezbiera. A vyskytuje sa pritom hojne a je nápadná, akoby bola v lese na to, aby bolo do čoho kopať. Do máloktorej huby - nevynímajúc muchotrávky - sa kope toľko ako do plavuše. Možno hubári podľahnú takej psychóze preto, lebo z diaľky ju pokladajú za nejakú inú hubu, najčastejšie za dubák.

Teda, nemôžem súhlasiť s tým, že by plavuša rástla len v listnatom lese. Za našou dedinou je na kopci lesík, samé smrečky a borovice. Nieto tam jedinkej listnatej vetvičky. A predsa v tom ihličnatom lesíku rastú veselo plavuše. Celý má tak dvesto krokov do šírky a práve toľko do dĺžky, človek sa v ňom nemá ani kde poriadne zvrtnúť. A predsa sa tam dajú plavuše zbierať na vedrá a ostane ich aj na druhý deň.