Čítanie na pokračovanie

Naše lesy sa však z toho pravidla vymykajú: sú malé, krížom-krážom poprechodené aj človekom aj statkom, takže okrajové pásma nie sú v tomto zmysle o nič výhodnejšie ako stred. No v Panskom lese rastú huby predsa len na kraji. Hlbšie v lese býva menej svetla ako pri kraji, nemali by tam huby vôbec rásť, no rastú, i keď menej.

Zbierať hríby smrekové v tom našom lese je hotová rozkoš. Už som spomenul, že tam nie je porast ani tráva, ba ani mach: čistá, hladká, trocha perujúca podstielka zo starého smrekového ihličia. Spod nej rastú tmavohnedé tvrdoše. Hríb si stojí ničím nezaclonený, zo všetkých strán viditeľný posol, vyslaný do nášho sveta spod tmavej podstielky akousi tajomnou životodarnou silou.

Máme aj lesy nepoprechodené. Hustý osikový háj, brezina, lieština, kde-tu jarabinka, lesná vŕba, aj kalina, malinčie. Uprostred tej zelenej spleti sa týčia osamelé husté svrčiny. Roztisli zelenú spleť a schovávajú pod chvojou šero. Pod tie naširoko rozhodené konáre vchádzate z džungle lístia ako do nejakej miestnosti — tam už nič nie je, ani kríček, ani prútik, len starý, machom obrastený kmeň. Keď je vydarený rok, pod každým takýmto stromom sa nájdu dva-tri hríby. Poľovačka na ne spočíva v tom, že sa musíte predierať spleťou zelene, rozhŕňajúc ju od svrčiny k svrčine, kde sa potom nadýchnete, rozhliadnete a — hľa — hríb smrekový!

My sa veľmi nemáme čo chváliť hojnosťou hríbov. Vlastne musíme za nimi cestovať aj dvadsať vierst za Čiernu horu k Neraži, do lesa, zvaného Dúbrava. Korisť sa u nás ráta na kusy. Povie sa takto: teta Anna našla dvadsať hríbov, Ignat nazbieral deväťdesiat. Je to cifra na naše pomery veľmi vysoká, a toľko sa nájde málokedy. Skôr tak od desať po štyridsať. No raz istý človek z Vasilevska vystihol tú pravú chvíľu — začiatkom leta, keď o hubách ešte nikto ani nechyroval, nazbieral za košík mladých hríbikov, toľkých ako slepačie vajce, čo sa práve svorne vyrojili. Tuším ich bolo tristo šesťdesiat. Lenže to bolo zriedkavé šťastie, ak nie výnimka.

Ja vždy s obdivom hľadím či už na strom, kvietok, alebo, ako v tomto prípade, na hríb.

Rastú povedzme dve jablone. Ak budeme skúmať fyzikálne a chemické vlastnosti ich dreva, koreňov, listov, korunných lístkov, peľu a tak ďalej a tak ďalej, možno ani neprídeme na nejaký očividný rozdiel. Možno nieto rozdielu ani v živinách, ktoré strom berie zo zeme a čerpá zo vzduchu. Povedzme taký dusík, kyslík, rozmanité uhľohydráty. A predsa dozrejú na jednej jabloni kyslé a horké plody a na druhej o desať krokov ďalej, takže sa im hádam aj korene prepletajú — sladké a vonné.

Záleží na pomere, znie odpoveď. Tie isté organické a minerálne látky sa dajú zmiešať v rozličných dávkach, a preto bývajú aj výsledky rozličné. Ja sa však spytujem, kde je to úžasné, to geniálne, to záhadné laboratórium, kde sa dávkuje, zmiešava (a kde sa vie, čo treba vziať) a zmiešava storočie po storočí a vždy v tom istom pomere?! je to naprogramované v semienku, povedia otvorené hlavy. Prosím, hoci aj to je nepochopiteľné, úžasné a vymykajúce sa predstavivosti, že semienko obsahuje toto všetko na storočia dopredu: aj budúce chemické zloženie plodu, jeho vôňu, chuť, farbu, tvar a aj schopnosť vytvoriť plod sebe podobný.

Pritom samo to semiačko, v ktorom bol program, už dávno nie je. je iba strom, ktorý sa môže preskúmať pomocou silných mikroskopov a zložitých analýz. Dospejeme až k bunke. K jadru. A predsa neprenikneme do fantastického laboratória, schopného utvoriť z amorfných a poroztrusovaných látok jonatánku alebo dubák.

Vždy ma pochytí údiv, keď v susedstve dubáka zazriem krikľavú muchotrávku. Škoda reči, je to krásna huba. Oživuje — sýtočervená, s bielymi bradavičkami na červenom poli — čierny kolorit smrekového lesa a poskytuje oku takú prepotrebnú nádhernú pestrosť. Svojou krásou a tvarom — to druhé adresujem tým, čo ju nepokladajú za krásnu — vyniká nad všetky ostatné huby. Plavuša z diaľky pripomína dubák tak ako zas dubák môže pripomínať kozák brezový. Lež červenú muchotrávku si ani na sekundu nespletiete s nijakou inou hubou ani z diaľky ani zblízka.

O jej farbe sa obyčajne píše takto: „Muchotrávka svojím nápadným vzhľadom priam bije do očí, akoby upozorňovala: ,Stoj, som nebezpečná, nedotýkaj sa ma, zakázaná zóna!'" Aj v tom sa prejavuje prílišné sebavedomie človeka. Možno muchotrávke červenej vôbec nejde o nás! Možno má také zafarbenie preto, aby ju čo najrýchlejšie našli tí, čo ju strašne potrebujú.

Áno, tak nejako to bude. Najskôr však o tom údive. Zakaždým ma zarazí: veď rastie pri dubáku! Pritom v mikroskopickom výtruse, z ktorého vyrástla, bolo už vopred určené, že nebude obsahovať dobré, ľuďom užitočné látky, ale jedovaté, škodlivé. Ja som však vždy mal dojem, že ju príroda na čosi potrebuje. Vylúčené, aby sa muchotrávka červená na tomto svete ocitla len tak pre nič za nič ako nejaká ozdôbka na stĺpe, ako nejaká architektonická schválnosť. V prírode sa také čosi nestáva. V tej domnienke som žil, a aká bola moja radosť, keď som sa v dobre informovanej Nedele dočítal, že muchotrávka červená je liek pre losy. V článku sa apelovalo na ľudí, aby nekopali do muchotrávok, ktoré nepotrebujú, ba škodia im, aby ich radšej obišli a nechali losom — možno je to jediný liek na ich neduhy. Pre nás je muchotrávka jedovatá, ale prestaňme už merať prírodu podľa seba!