Čítanie na pokračovanie

Pokiaľ ide o mňa, strašne rád sa zdržiavam v osikových lesoch, pričom vôbec nepremýšľam o fyzikálno-mechanických vlastnostiach osikového dreva.

Páči sa mi jemne zelené, jasné zafarbenie kmeňov osík, líšiace sa od červenohnedých borovíc, bielych briez, od čiernej kôry dubov, líp a brestov. Nechcem tým povedať, že ihličnaté lesy sú horšie, ale krásny je aj osikový les akoby presvietený bledozeleným svetlom.

Mnohým je večný nepokoj a šelest osiky - i za úplného bezvetria - proti srsti. Nuž a či je to vrzgot, rachot, rev motorov a škripot bŕzd, treskot železa o železo alebo škripot skla o sklo?! je to šelest veľmi jemný, nenástojčivý, nervy nedrásajúci, ba povedal by som, akýsi osviežujúci ako večný špľachot mora.

S prvým závanom jesene sa matnozelené, sivasté lístie osiky zmení na nepoznanie. Keď Puškin očarený zvolal: „Milujem to pyšné prírody umieranie, i lesy purpurom a zlatom odeté," vinu na slove purpur nesie osika. V lístí sa čosi-kamsi zjaví jasná farba, rumelka. Mimochodom, v osikovom lístí sa nájde bohatá škála farieb od rýdzeho zlata cez ružový a červený tón po farbu višňového kvetu. No prevláda purpur. Akoby každý list zakalili v ohni do ostrej červene, a teraz planie a žiari celý strom.

S lístím sa premení celý les a spolu ním celý kraj stredoruských rovín. A pás osikového lesa medzi čiernou zemou a sivým jesenným nebom blčí ako žiara a zdá sa, že vďaka nemu je na tejto hmlistej, chmúrnej zemi jasnejšie. Býva aj tak, že dolné a horné partie na svahu kopca tvoria ihličnaté, teda tmavé lesy, a medzi nimi sa ťahá zlatý pás briez a červený, ohnivý pás osík. Osiky v hore alebo osamelé stojace na medzi mi vtedy pripomínajú podivné rastliny na Marse, lebo je neobvyklý zážitok vidieť strom od hlavy po päty červený.

Listy osiky, opadnuté a pod snehom, zhnijú, potuchnú, sú popolavé, ba čierne. Utvoria súvislú, jednoliatu podstielku - z nej sa zjari vykľujú nádherné kvety medunice so zlatými a modrými korunkami.

Na jeseň sa cez mnohovrstvé, spresované lístie prederú na svetlo božie fantastické rastliny, ktoré sprvu voláme páňatá a neskôr - kozákom osikovým. A tak ma napadá, nech by osika nebola vôbec nijako užitočná, stálo by jej zato rásť už len preto, že pod ňou rastú tieto huby a že okrášľuje zem.

Mladé páňa vyzerá ako biely tvrdý pníček, na ktorom sedí ako náprstok (alebo baretka) svetločervený zamatový guľovitý klobúčik.

Závisí od staroby, či je zavalitý, alebo štíhlejší. Od jeho veľkosti závisí zas veľkosť klobúka. Oku lahodí, keď sú páňatá zoradené podľa veľkosti. Najmenší môže byť ako hánka malíčka. Málokedy rastú po jednom. Keď sa poň zohnete, určite vám padne do oka aj sused. A ďalší a ďalší. No predsa nerastú tak hojne ako masliaky, ktoré môžete zbierať posediačky. Vďaka iskrivosti a kráse páňat, vďaka ich čerstvote a tvrdosti je poľovačka na ne jednou z najveselších poľovačiek na huby vôbec.

Huba rastie, guľovitý klobúk sa rozkladá, okraj sa podvihne, až nadobudne normálny tvar hubového klobúka. Spočiatku osikáče s rozloženým klobúkom vyzerajú ešte ako páňatá. V tejto fáze má proporcie také, že klobúk, i keď rozložený, nepresahuje ešte hrúbku hlúbika. Vtedy dosahuje huba ďalší stupeň krásy, pretože biely hlúbik nadnáša červený klobúk už kúsok nad zem.

Potom už hlúbik nerastie do šírky, šíri sa iba klobúk, a huba je čosi-kamsi štíhla. Klobúk vybledne, jasno-červený matný zamat sa zmení na hladký hodváb. To je už pravý osikáč, nie pána. A keď tak postavíte vedľa seba maličký náprstok a veľký, trocha už ochabnutý dáždnik, veru by nik nepovedal, že je to ten istý druh huby.

Dospelé huby majú medzi rúrkovitou vrstvou a dužinou klobúka akési čierne dutinky, oválne, pretiahnuté do šírky. Ešte som v nich nevidel chrobáčiky, a tak si myslím, že huba s dutinkami ešte nemusí byť nahlodaná. Rád by som ešte pripomenul, že dužina hlúbika, ako aj celej huby na priereze rýchlo černie. Aj jasnočervený klobúk sčernie pri každom spôsobe spracovania.

Upotrebenie sa núka samo od seba. Páňatá sú najlepšie naložené v octe. Dospelé, veľké huby sa sušia. Klobúky strednej veľkosti smažia. Napokon, dajú sapoužiť tak aj tak, teda pridajú sa buď k páňatám do nálevu alebo sa sušia - tu sa riadime ich veľkosťou. AJ páňatá sa môžu smažiť, ale to je človeku akosi ľúto. V náleve, aj keď stratia farbu, ostávajú na pohľad sympatickými páňatami.

Čo so sušenými osikovcami? Polievka z nich býva čierna ako uhol a pochopiteľne, nie taká chutná ako z dubákov. Sušené osikáče treba preto zmiešať so sušenými brezákmi, masliakmi, podpňovkami a ďalšími hubami, aké sa v tom čase vyskytujú. Z tejto zmesi sa má robiť hubová nátierka, pokrm nesmierne lahodný a zdraviu prospešný.
Alfa a omega hubovej nátierky: sušené huby dôkladne umyť, aby hrudky zeme, prilepené na povrchu alebo schované medzi rúrkami, neškrípali medzi zubami. Raz som mal možnosť ochutnať veľmi dobrú hubovú nátierku, len jesť ju bolo utrpenie - chrapšťala, akoby boli do nej nasypali piesku.

Aby sa dali huby dobre umyť, treba ich najskôr vymočiť vo vode, a potom každý kúsok umyť pod tečúcou vodou. Ak sú huby veľké, môžeme si pomôcť kefočkou. Umyté huby sa varia tak asi hodinu, aj trošku dlhšie, ale pozor, neprevarme ich! Potom sa huby pomelú na mäsovom strojčeku, posolia podľa chuti, pomiešajú sa s do hneda upraženou cibuľou, pridá sa rastlinný olej, ocot podľa chuti, ale radšej pomenej. Môže sa aj frcnúť silného odvaru z kastróla. Zo zvyšku odvaru - je to príliš vzácny bujón, aby sa len tak vylial - môže sa urobiť omáčka k zemiakovým kroketám alebo k ľubovoľnému mäsu.

Teta Viera, Viera Alexejevna Smirnovová, otcova sestra, momentálne v našej rodine najstaršia, si zrejme Prečítala moje zápisky o hubách. Po kadekom mi viackrát odkázala:
- Ako mohol také čosi napísať! - rozčuľovala sa. - Aká nátierka by to bola, keby sa huby mleli na mäsovom strojčeku?! Že mu odkazujem: huby sa musia sekať sekáčom v drevenom korýtku. Len tak sa dá hovoriť o nátierke. Už nebodaj zabudol, akú nátierku sme mávali na Jána alebo Pokrov deň? Ako mohol vôbec z úst vypustiť, že sa huby melú na mäsovom strojčeku!

Teta Viera má zaiste pravdu. Samozrejme, pomazánka je lepšia, ak sa huby posekajú sekáčom v korýtku, respektíve bude sa zdať lepšia tomu, kto ju robil a huby sekal. Keď sa huby melú, je len logické, že sa šťava stráca a mäsa je suchšia a menej jemná, ja som však recept na hubovú nátierku prispôsobil súčasným mestským podmienkam. Nájde sa v každej dnešnej modernej mestskej kuchyni drevené korýtko a ostrý železný sekáč? Zato strojček na mäso má každý. Márna sláva - používame plynovú rúru namiesto otvoreného ohniska a chladničky namiesto pivnice.

Nátierka je čierna, olejnatá a každý, kto ju ochutná prvý raz v živote, povie tú istú vetu, a to, že aj kaviár sa môže pred ňou schovať.

Pokrm je taký jemný, že sa po ňom nežiada piť vodka - ešte tak štamperlík kvalitného koňaku.