Čítanie na pokračovanie

S malou dušičkou som ešte pozrel do knižky o liečivých rastlinách. Čítam dlhý register názvov. Pľúcnik kde nič tu nič. Našiel som však medunicu — a ?! Áno, je to ona, moja medunica, jej viacfarebné kvietky. Ba píše sa tu, že sprvu... no, možno sa poučíte radi so mnou: „ ... Trváca bylina z čeľade drsnolistých. Má jemný plazivý tmavohnedý podzemok s dlhými šnúrovitými adventívnymi koreňmi. Byle sú vysoké pätnásť až osemnásť centimetrov, listy celokrajné, zahrotené, občas s belavými škvrnami. Kvety strednej veľkosti, pravidelné, obojpohlavné, dvojtvaré, sediace na krátkych kvetných stopkách, rozložených na vrcholkoch kvetných stvolov. Korunka previsnutá, lievikovitá, sprvu červená, potom fialová a napokon modrá. Kvitne v apríli, máji. Táto bylina sa používa v ľudovom lekárstve ako prostriedok na uvoľnenie hlienu a zmiernenie kašľa." No, nechajme vedeckú literatúru tak, kým nás neovanie nemocnicou. Dôležité je jedno: overili sme si, že je to naozaj medunica a že na jednej stonke má viacfarebné kvietky. V inej knižke som si prečítal, že modré kvietky navštevujú len náhodné neskúsené včely — sladkosť v kvietkoch už nie je.

Sladkosť je jedno, krása druhé. V neupravenom lese bez listov a bez trávy zapôsobili na mňa kvety medunice ako zázrak. Ešte aj teraz ich mám pred očami. A môže sa stať, že na budúcu jar nepôjdem do hory kvôli smrčkom, ale kvôli kvitnúcej medunici.

V dolinke som narazil na kríky kaliny. Začudoval som sa, keď som zazrel na holých konároch nezmenené sýtočervené, nezmenené žeravé lanské bobuľky. Prezimovali v lese a za mrazov istotne pripomínali cvendžiace skalky; teraz už rozmrzli, no ešte stále sa držali na konároch. Tým čudnejšie je, že ich nezozobali vtáci — veľkí lovci bobúľ každého druhu. Každá bobuľka vyzerala ako kožený meštek naplnený čímsi riedkym, taký miniatúrny burd'uk. Vložil som si kalinu do úst, prehryzol ju a jej obsah sa mi vylial na jazyk. Mala aj kôstku, tú som vypľul. Obsah mešteka bol studený a výbornej chuti. Pripomínal chuť kľukvy, len bol oveľa sladší, vlastne, kľukva je oveľa kyslejšia, pretože aj teraz, po mrazoch, ťažko by sa dala kalina nazvať sladkým plodom. Hovorieva sa predsa: „Kalina sa pýšila, že je dobrá s medom. Med nato povedal, že je dobrý aj bez nej." Nie je to spravodlivé. Len si skočte v apríli do hory a hneď vám bude jasné, že aprílová kalina sa nemá čo porovnávať s medom, jedno i druhé má svojskú chuť, svojské čaro. A môže sa stať, že na budúcu jar nepôjdem do hory ani kvôli smrčkom, ba ani kvôli medunici, ale preto, aby som si nazbieral lanskú kalinu.

Nuž tak, ale čo moje smrčky? Šlo totiž o to, že som si mohol nohy uchodiť a oči vyočiť, no smrčok som nenašiel. Našiel som lanské podpňovky a plavuše, tmavohnedé a uschnuté — múmie lanských húb.

Nepoviem nič nové: keď chce človek v lese uvidieť určitú hubu, vtáka, čo sa schoval v korune, hniezdo, lieskovec na vetvičke, slovom to, čo sa vyskytuje zriedkavo a pred pohľadmi sa skrýva, musí si to, čo hľadá, predstavovať. Aldrige vo svojej knižke o poľovaní pod vodou rozpráva, že keď chcel na skalách objaviť gambáča, stále si ho predstavoval — našiel ho tak oveľa rýchlejšie.

Poznám tú zásadu a vždy sa jej pridržiavam, keď niečo v hore hľadám, len to bola chyba, že som živý smrčok jakživ nevidel. Preto som v duchu videl len obrázky, len smrčky nakreslené, a to je, uznáte, niečo celkom iné ako skutočná huba medzi skutočnými stromami. A tak som si istý čas myslel, že medzi lístím smrčka nemôžem nájsť preto, lebo si nepredstavujem, ako vyzerá. Pravda, rozum mi hovoril niečo iné: lanské suché plavuše a podpňovky si v duchu nevykresľujem, a predsa ich stále nachádzam. Čosi tu nehralo. Ale čo? Zdá sa, že všetky podmienky sú dodržané. Čas? Ideálny — apríl. Les? Ideálny — listnatý, miešaný s jelšou čiernou, vŕbou, osikou, teda pre smrčky ako stvorený. Úsilie? Och, úsilia som vynaložil až-až. Za deň som obišiel celú pravú stranu Zurvlichy. Nasledujúci deň som prešiel na pravý breh rieky a vnoril sa do osikového porastu, čo sa dvíha hore svahom, utvárajúc viac pásov nad sebou. Na tretí deň som sa dostal do Krutovskej rokle, blúdil po snegirevských končinách a div som nedošiel až do Snegirichy. Štvrtý deň som sa tmolil po samojlovskom lese. Na piaty som sa vrátil do Zurvlichy, obišiel ju dokola i cikcak, kým som si napokon nenašiel na kraji hory suchý, aprílovým slnkom prehriaty kopček a neuvelebil sa na ňom: nohy mi už vypovedali službu.

Hustá svrčina ma zaclonila dlhými tmavými konármi. Vetrík vanul z juhu. Pofukoval ľahučko, nie dotieravo, div som tam nezadriemal s rozhodenými rukami. Rád som si v tých dňoch takto oddychoval na vyhriatych kopčekoch. Zem okolo je ešte studená, vlhká. Keď si na ňu sadnete, nedeje sa spočiatku nič, no potom cítite, ako z hĺbky zeme panovačne, neodbytne stúpa chlad. A na kopčeku, na výslní, je tým teplejšie, čím dlhšie ležíte. Niekedy si spravím ohníček, nie pre teplo, ale len pre zábavu — strašne rád pozerám do krotkého ohňa. Položíte na zem dve, tri halúzky chvoje, nie hrubšie ako ceruzka, pod ne vopcháte vetvičku borovice so suchým, hrdzavým ihličím, priložíte zápalku. Okolo ohníka sa chytí suchá, belavá, od slnka vyšedivená, dažďom, snehom stokrát zmáčaná a vetrami poprefukovaná tráva. So záujmom pozorujete drobučké červené dravčeky: rozbehnú sa na všetky strany, odváž ne preliezajú zo stebla na steblo, zahryznú sa do nich. Steblo trávy sa vzopne ako jeleň, keď mu na krk skočí krvilačný soboľ, skrúti sa v agónii a zosunie na zem premenené na čierny ľahučký popol.

Suchá tráva vyhorí v polmetrovom okruhu, potom už skrotím ohnivú jazdu tých čoraz bujnejších, čoraz krutejších, čoraz početnejších dravčekov. Skrotím ich obyčajným borovicovým konárikom alebo palicou. Tam, kde sa skončil beh ohnivého jazyka, vznáša sa pásik voňavého lesného dymu. A môj ohník si horí uprostred čierneho vypáleného kruhu pokojným plameňom. Položím naň hrubšie konáre, aby som si mohol posedieť a nemusel už prikladať.