Čítanie na pokračovanie
Vladimír Solouchin
POĽOVAČKA NA HUBY
Vydané v roku: 1968
1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43
Časť: 5
Uprostred augusta dozrievajú lieskovce. V našich lesoch nie sú bohvieaké veľké, zato lieštia je neúrekom, lenže zas nie vždy býva úrodný rok. Raz neviem, od čoho to závisí. Či od jari, lieskovcom nežičiacej, či od niečoho iného.
Každý vie, že lieska kvitne prvá, dokonca prv ako jelša. Včelári, ktorí musia vedieť, čo kedy kvitne, je zakvitnutie liesky svojráznym meradlom alebo, povedzme, začiatkom stupnice, čosi ako nula na teplomere alebo prvý január. Vo včelárskych kalendároch, ak chcú poučiť, kedy kvitne tá či oná rastlina, počítajú sa dni od zakvitnutia liesky. Lipa napríklad bude kvitnúť na sedemdesiaty siedmy deň.
Z liesky včely nemajú úžitok, opeľuje ju totiž vietor.
* „Podľa mňa to celkom nesedí," taktne poznamenáva jeden z čitateľov, „ono totiž včely zavčasu na jar berú z lieštia peľ, ktorý slúži ako bielkovinové krmivo na rast včelej rodiny (úľa). V tom spočíva úžitok liesky pre včely." Ja môžem s čitateľom samozrejme len súhlasiť.*
Stačí sa dotknúť kvitnúcej liesky a v priezračnom vzduchu prebúdzajúcej sa jari vznikne žiarivozlatý oblak so zelenkavým nádychom — to spŕchol z jahniad peľ. Oblak sa pomaličky rozplynie, ak je vzduch nehybný, znesie sa na zem alebo ho vetrík rozveje a peľ sadne na samičie kvety, ktoré čakajú na oplodnenie.
Lieska, lieštie, je širokolistý ker, ktorý však vyháňa konáre do výšky stromov. Ker vyrastá z kompaktného základu, čo znamená, že všetky konáre pri zemi tvoria pevný zväzok, ale ďalej, totiž vyššie, sa rozchádzajú na všetky strany: zaberajú veľa miesta pod slnkom a majú nemalý podiel na tvorbe hustého lesného porastu. Listy má lieska drsné, zatiaľ čo konáre naopak sú veľmi rovné a hladké. Mladé výhonky liesky, prúty, sa hodia na pletenie košov a vrší, zo starších sa robia udice, ploty, zvlače a rozličné dedinské výrobky, kde je potrebný pevný výplet. Ak potrebujete veľmi rovnú a tvrdú palicu, nikde nenájdete lepšiu ako v lieští.
A na týchto kroch dozrievajú v auguste oriešky. Každý oriešok je ukrytý v zelenom hniezdočku naspodku pevnom, k okrajom rozstrapkanom. Hniezdočká sú zarastené, takže na konáriku málokedy vidieť len jeden lieskovec. Najčastejšie rastú v pároch, no aj po tri, po štyri, po päť orieškov v jednom... neviem, akým slovom to vyjadriť. V podstate sú to akési strapce. No u nás vravia: „hrče", „hrčky", „našiel som velikánske hrče", „hrčky sú toho roku voľajaké drobné". Či už tak alebo onak, lieskovce si rastú pospájané zelenými hniezdočkami.
Keď sa v auguste poľovníci na lieskovce vyberú do hory a oriešky ešte len dozrievajú, sedia oriešky v hniezdočku pevne, nedajú sa vybrať. Dali by sa vylúpnuť zubami, prehryznúc šťavnatý obal. No zelené hniezdočko je veľmi kyslé. Ak to urobíte s viacerými lieskovcami, poškrabú vám pery a ďasna, no najmä kútiky úst.
Keď v tom čase rozhryznete lieskovec, zazriete jadierko ešte celkom nevypĺňajúce svoj priestor. Spočíva — jemné, šťavnaté a sladučké — v bielej vatičke ako žĺtok v bielku. Časom jadierko dosiahne steny obalu, potom už tvrdne, čiže stane sa presne tým chutným jadrom, pre ktorý sa lieskovce zbierajú.
Lieskovce sa vedia ohromne šikovne skrývať v drsnom lístí. Veľa človek nedosiahne, ak stojí pod krom a kuká, či nezbadá oriešok. Napokon ho, pravda, zazrie, no iba jeden-dva z dvadsiatich. Výhodnejšie je prút zohnúť a prejsť po ňom dlaňami zhora nadol, akoby dojil. Ruka hneď v lístí nahmatá tvrdú hrčku orieškov.
Vtedy dosiahne sústredenie vrchol a ľahko sa stane, že pošliapete nádherné huby alebo jahody — v tej chvíli vás to však nezaujíma. Pozeráte len a len dohora, do spleti prútov, spestrujúcich augustové nebo. Už som si tú zvláštnu psychiku neraz všimol: len včera zbieral človek jahody, pritrafili sa aj huby, no jeho pozornosť sa sústredila na jahody. Na druhý deň príde do tej istej hory na huby a nevloží do košíka jedinkú jahôdku či malinu — iba ak do úst.
Lieskovcov sa postupne nazbiera za vrece, aj viac. Vylúpiť také množstvo lieskovcov je drina. Robí sa to však takto. Lieskovce sa vložia do kade, zaťažia sa a nechajú tak týždeň, dva. Keď sa potom z kade vyberú, vylupujú sa hravo. Treba ich už len troška opražiť. A potom sa vyčká nejaký ten jesenný sviatok, povedzme, Pokrov deň, babky sa uvelebia na priedomí a svorne sa pustia do lúskania opražených lieskovcov.
A tak už máte pekne-krásne tri poľovačky, lebo ak nazveme poľovačkou zbieranie húb, pasuje to vari aj na jahody, maliny a lieskovce. Tu však treba kategoricky poznamenať, že rozdiel je veľký a že zbieranie lesných plodov to nikdy nedotiahne do vysokého a zodpovedného rangu skutočnej poľovačky. Predovšetkým je tu jednotvárnosť. Keď zbierate jahody, nedúfate nájsť nič iné. Nechováte v sebe nádej na čosi nečakané, na mimoriadnu výhru, na nejakú raritu, na objav či prekvapenie. Tak je tomu aj s malinami a lieskovcami, nie však s hubami. Ich hľadanie je vďaka pestrosti druhov, vďaka ich rozmanitej kvalite, chuti, kráse ozajstným zážitkom, čo sa nedá povedať o prípadoch opísaných vyššie.
V tých prípadoch môže byť len jedna zmena: viac, či menej. Tri litre lesných jahôd alebo dva litre lesných jahôd, pol torby lieskovcov alebo plná torba. Ani jedinký raz vám však pritom neposkočí srdce, ako vám poskočí vtedy, keď natrafíte na reťaz zdravých rýdzikov alebo na mimoriadne krásny dubák pritajený pod stromom.
Nedávno sa písalo o takomto prípade. Pri Vladimire, v parku za mestom, pod čím rozumej bežný borovicový les, našli hubári hríb borový. Výška štyridsať centimetrov, šírka klobúka šesťdesiat, hrúbka hlúbika dvadsaťšesť, váha asi šesť kíl a — nebol ani troška červavý. Čím by mohli lesné jahody alebo maliny tromfnúť takýto nález! No pripusťme, že to bola rarita. No aj tak, aj obyčajnejšie huby môžu mať celkom neobyčajnú podobu.