Čítanie na pokračovanie

V štyridsiatom prvom roku svojho života som si povedal, že odstránim veľký fľak vo svojom životopise: zapoľujem si na smrčky. Veď koľko všelijakých húb som sa už nazbieral, koľkorakými spôsobmi pripravené jedol! Po celý čas mi však na duši ležalo ťažké bremeno a v hlave mi vŕtala stále tá istá myšlienka — a čo smrčky?

Pritom je v prírode všetko tak múdro zorganizované. Sneh sa práve roztopil. Prvé júnové, „klasovité" huby, hlavné augustové záťahy i chrumkavý jesenný rýdzik sú ešte tak ďaleko, že si ich človek nevie ani predstaviť, a tu zrazu vysvitne, že už teraz na začiatku jari rastú krásne huby. Hubové snežienky! Ťažko aj uveriť. Zrodia sa v ľadovej jarnej zemi a ponesú štafetu celý apríl a máj, aby ju potom odovzdali bielučkým prášniciam, zamatovým kozákom a svorne rastúcim raným masliakom.

U nás na dedine, ak mi pamäť dobre slúži, nikto nikdy smrčky nezbieral. Buď je akési nezvyklé chodil: do hory, len čo zmizne sneh, buď preto, že smrčok je huba vzácna a čas má prísne vymedzený a treba na ňu poľovať v hodine H — skrátka, poľovníci naň sú vzácnosťou. Lež ten, kto ho zbiera, je vo svojej sympatii k nemu verný a nevie sa apríla dočkať. Takýmto nadšencom bol nebohý Andrej Michajlovič Simeonov, vysoký nahrbený starec s ryšavými fúzmi. Bol som ešte decko, vidieť som nič nevidel, zato neraz počul, že Andrej Michajlovič pokladá smrčok za najlepšiu hubu. Istotne poznal smrčkové miesta a bol by mi ich prezradil, keby som sa bol včaššie o ne zaujímal.

Smrčok je pre mňa symbolom tajomnosti. Mám silné podozrenie, že táto huba je podobne ako papraď či praslička prežitok, pozostatok iných geologických dôb. Nenadarmo rastie vtedy, keď kvitne vlčie lyko, predhistorický reliktný ker.

Predstaviť si medzi vysokánskymi presvitajúcimi prasličkami špongiovité, pórovité vežičky, čudesné hrboľaté útvary nebolo ani tak ťažko. Mimochodom, smrčky som v živote nevidel, takže konkrétnu podobu som im nemohol dať. Kedysi pred rokmi som sa bezmyšlienkovite prechádzal po hore a zrazu sa mi pod palicou ocitlo čosi pórovité, akýsi vodou nasiaknutý modrastosivý rôsol. Zrazil som ho palicou a šiel ďalej. Po takých dvadsiatich krokoch mi svitlo: to bol smrčok. Odvtedy som nič podobné nevidel. A ísť špeciálne na smrčky, na to som akosi nikdy nemal odvahu.

Moja žena hubám neverí. Na medicíne mávali prednášky o hygiene stravovania. A po týchto prednáškach sa v nej uhniezdila predstava, že huby sú nesmierne zákerné. Nuž, muchotrávka hľuznatá je naozaj zákerná. Keď ju človek zje, celé hodiny necíti príznaky otravy. A potom už zomiera. A nijaké lieky nepomáhajú. Nemôžeme však neblahé vlastnosti muchotrávky hľuznatej vzťahovať na všetky huby. Raz v akejsi debate som spomenul smrčky. Nato mi žena dala jasne na vedomie, že v našom dome sa nesmie zjaviť ani jediný smrčok, lebo je to huba smrteľne nebezpečná a môžu na ňu poľovať len tí najskúsenejší hubári.

— Všetci vravia, že smrčok je dobrá huba, museli ju teda ochutnať a jesť. V čom je háčik?

— Háčik je v tom, že popri smrčkoch rastú ušiaky, a tie neskúsené oko od smrčkov nerozozná. A práve na ušiaky sa umiera v krutých mukách. — A hneď po latinsky nazvala jed, čo organizmus otrávi, čosi ako helvelová kyselina, a aj prvé príznaky otravy. Sucho v ústach, zmeny na pečeni, ochrnutie a tak ďalej.

Zakolísal som. Rád by som sa bol zastal smrčkov, ktoré som zatiaľ ešte na vlastné oči nevidel, a tak som sa zahrabal do kľúča na určovanie húb. Chcejúc zahanbiť medicínu, listoval som v knižke a potkol sa o poznámočku, vytlačenú síce petitom, ale predsa: „Všetky druhy smrčkovitých húb sú za čerstvá pravdepodobne jedovaté. Preto sa odporúča pred úpravou huby pokrájať a vložiť na päť či sedem minút do vriacej vody, alebo ich obariť a nechať pod pokrievkou asi desať minút. Potom sa vyberú, vyžmýkajú a bežne upravia. Vodu, ktorá obsahuje rozpustené jedovaté látky, treba vyliať. Pri takomto postupe pokladajú mnohí smrčkovité huby za celkom neškodné..." Vtedy som zdvihol triumfujúci pohľad na svoju oponentku. Môj triumf však netrval dlho. V knižke bolo ďalej toto: „Táto otázka však nie je ešte definitívne ujasnená. Týka sa to najmä najproblematickejšieho ušiaka obyčajného, ktorý my klasifikujeme ako hubu jedovatú aj jedlú..."

Prebiť tú kartu som nemal čím, ostával jediný argument — experiment. Naň som sa spoliehal.