Čítanie na pokračovanie

Na Vasnecovovom obraze Cárica na sivom viku je namaľovaný smrekový les. Čiže ak chcel maliar znázorniť les čo najpustejší, najtemnejší, najponurejší, rozprávkový, ba až začarovaný, nenamaľoval priesvitný brezový les, ani osikový vo večnom pohybe, ani borovicový so stromami ako sviece, ani dúbravu, pripomínajúcu letné zaoblačené nebo (ibaže sú oblaky zelené) ale siahol po smrekovom lese, a jeho výber bol správny.

Pri našej dedine je pás neveľkého, zato však klasického smrekového lesa; pri svojom rozprávaní budem mať pred duševným zrakom práve ten.

Volajú ho u nás dvojako. „Panský" a „Výsadba", jeden i druhý názov sedí. Ide o to, že ho svojho času vysadil istý pán, a boli to vtedy smriečky ledva toľké ako tráva, ubiehajúce dozadu v dlhých, rovných, paralelných radoch - čiže výsadba.

To bolo to miesto, kde moja mama nazbierala toľko rýdzikov, že otec musel zapriahnuť koňa, na dosky postaviť košinu a ísť jej na pomoc. O tom som hovoril v jednej z predchádzajúcich kapitol.

Pravda, nepamätám sa, ako vyzeral ten les, keď bol ešte mládnikom, keď boli smriečky husté, mali špicaté vrchovce a keď medzi nimi a medzi jednotlivými radmi rástla tráva. Postupne sa vetvy povystierali, pospletali, hádžuc nepreniknuteľný tieň, a ihličím zapratali zem. Po čase les zredol, možno ho preriedili sekery - stromy potrebovali priestor. Smreky rástli, dvíhali sa čoraz vyššie, konáre sa rozkladali do šírky, a tak vznikol les, o ktorom je teraz reč.

Nieto v ňom porastu, ani len trávy. Hnedá tmavá podstielka z ihličia nie je natoľko hrubá, aby sa pod ňou nedala tušiť spleť hrubých, hrčovitých koreňov. Obstupujú vás v tom lese samé tmavohnedé kmene. Ubiehajú do hĺbky a na všetky strany, strácajúc sa v hnedastom šere s tmavozeleným nádychom. Kmene sú naspodku holé, až vyššie sa odrazu rozloží mohutná koruna, a keďže sú všetky kmene rovnako vysoké, aj koruny sa začínajú v tej istej výške. Neba v tom lese met. Nevidieť ho. Haluze jedného smreka sa stretajú s haluzami susedného a denné svetlo neprepustia.

Do tohto lesa vojdete zo zelenej, slnkom zaliatej lúky ako zvonku do šerej izby. Oči si zvyknú na šero až po čase, až potom začnú rozoznávať na zemi šišku, hubu. A šikmé slnečné lúče zapadajúceho slnka preniknú - ako červený kužeľ reflektora - do hĺbky lesa. Vtedy sú kmene z jednej strany ohnivočervené, z druhej čierne. Každý kopček, každý hríb vrhá dlhé čierne tiene. Ak sa pozriete z hĺbky lesa smerom na západ, zazriete červený pás neba, naštvorčekovaný čiernymi kmeňmi stromov. Všetko je akési bizarné, nereálne, fantastické v tú hodinu v našom smrekovom lese. Ak by to bolo ranné slnko, nebo by podistým oslepovalo a okolo každého stromu by bola aureola, no teraz pri západe slnka je všetko pokojné, mĺkve, neživotné.

Vždy to akosi tak vypáli, že len čo zájdete hlbšie do tohto lesa, zaškrieka zlovestne nejaký vták. Až tak mykne človeka v napätom tichu. No v posledných rokoch je môj les akýsi zakrámený. Nikto neodprace sucháre zo zeme. A pritom sa pamätám, že tam bývalo čisto ako vo vyzametanom domci, ak za dlážku pokladáme hrubú podstielku z tmavého ihličia. Podstielka pri chôdzi mierne peruje, noha sa občas pošmykne, na zemi vidieť ako na dlani každú hubičku, a dubák, krásavec, nad ktorého niet, priam svieti.

Tieto poznámky nie sú ani básňou, ani poémou, ba ani poviedkou. Mal by som preto o hubách hovoriť takto: „Hríb obyčajný je všeobecne známy druh divo rastúcich klobúkovitých húb, ktorého plodnice sú najhodnotnejšou potravinou v mnohých štátoch sveta, no najmä v Sovietskom zväze," tak o nich hovorí učený muž B. P. Vasiľkov v knihe Hríb obyčajný. Pokus o monografiu jedného druhu. Prípadne ešte kategorickejšie: „Hríb obyčajný je zo všetkých jedlých húb najlepší."

V ďalšej knižke sa dočítame o hríbe obyčajnom skoro to isté: „Podľa mienky skutočného hubára sme sa správali ako ignoranti, pretože sme bez mihnutia oka obchádzali rozmanité plávky: červené ako brusnice, žlté, biele, modrasté, sivasté, ba aj zelené, a ďalej kuriatka, vlnušky, surovičky, hubáne, rýdziky korenisté, o plavušiach ani nehovoriac.

Rýdziky a masliaky (v podstate jedny z najlepších húb) sme z primitívnej nevedomosti zavrhovali. Ani kosáky brezové a osikové nepatrili medzi našich vyvolencov.

Poľovali sme výlučne na hríby obyčajné, predovšetkým na dubáky, no aj to sme brali len klobúky. Nebolo nám ľúto, že sme odhadzovali tvrdý, ťažký hlúbik, skôr nás mrzelo, že kaličíme vrcholný výtvor prírody.