Čítanie na pokračovanie

Vidíte, aký zločin môže vzísť z dobrej zeme, dobrého vzduchu, z dobrej vody, dobrého slnka! Lenže — už vieme, že hadí jed je aj skvelý liek, ktorý môže zmierniť utrpenie chorého a navrátiť mu zdravie. A myslím si, že aj muchotrávka hľuznatá, ak ju príroda stvorila, je na niečo potrebná. Verím, že raz objavia jej užitočnú stránku a bude z nej cenná rastlina. No dovtedy sa, drahí moji hubári, muchotrávky hľuznatej chráňte! Okolo Moskvy a severnejšie od nej sú prípady otravy muchotrávkou hľuznatou zriedkavé, ba výnimočné, a to preto, lebo každú jedovatú hubu môžeme položiť do koša len vtedy, ak si ju spletieme s nejakou dobrou hubou. No a s akou hubou napríklad si môžeme spliesť u nás muchotrávku červenú? Údajne sa podobá prekrásnej muchotrávke cisárskej, ibaže tá prvá má biele bradavičky, a druhá nie. Ale muchotrávka cisárska u nás nerastie, rastie kdesi na juhu, div nie v Strednej Ázii.

Rovnako si muchotrávku hľuznatú neodtrhneme namiesto masliaka alebo rýdzika. Ešte tak by sa dala spliesť s lesným šampiňónom. No, po prvé, šampiňóny sa v našich lesoch veľmi nezbierajú, a po druhé, tí, čo šampiňóny zbierajú, poznajú ich znaky, čo stopercentne vylúčia osudový omyl. Šampiňón má klobúk odspodu — teda lupene — za mladi ružové, fialkovasté, neskoršie skoro čierne. Muchotrávka hľuznatá má lupene čisto biele, bez náznaku ružovej.

Otravy muchotrávkou hľuznatou sa vyskytujú skôr v oblastiach južných, kde je menej lesov, a tým aj húb — napríklad v oblasti Orlovskej alebo Voronežskej, kde zbierajú bedle aj muchotrávky citrónové, ktoré sa veľmi podobajú muchotrávke hľuznatej.

Tu treba vari vychádzať z úvahy, že radšej nezjesť za život tucet-dva muchotrávok citrónových ako jednu muchotrávku hľuznatú.

Ľud volá všetky jedovaté huby muchotrávkami. No pod tento názov sa často celkom nevinne dostanú všetky huby, ktoré sa z nejakých príčin nezbierajú. V našej dedine volajú muchotrávkami aj šampiňóny — jedny z najlepších húb vôbec.

Ja osobne som napríklad nikdy nemal pocit, že muchotrávka červená je huba zlá — naopak, vždy som ju obdivoval a obdivujem zakaždým, keď ju vidím.

Naproti tomu už od detstva na mňa pôsobila ako muchotrávka istá huba, čo sa hojne vyskytuje v smrekových lesoch. Podlá mňa je to najmrzkejšia huba zo všetkých húb. Pôsobí ako čosi hnusne slizké, chmúrne. Klobúk má sivý, no aj tá sivosť je nepodarená. Voľajaká mútna, bez lesku. Najskôr pôsobí ako sivosť osieho hniezda. Lenže osie hniezdo je aspoň našuchorené, suché, teplé, ľahučké. Kým tučný, mäsitý, ťažký klobúk farby osieho hniezda je pokrytý hrubou vrstvou bezfarebného, no zato hustého slizu. Pokrýva celý klobúk i jeho spodnú časť, tú s lupeňmi. Prevísa aj na hlúbik, je teda natiahnutý medzi ním a okrajom klobúka. Keď sliz — s odporom — odstránime, ukážu sa lupene, tiež sivé, matné, v dospelosti skoro čierne. Lupene sú akési riedke a tupé a nepríjemný dojem z tejto huby len umocňujú. Ani to ju nijako nekrášli, že sivastobiela dužina hlúbika pri zemi, to jest tam, kde ho hubárov nôž odreže, je jedovatožltá.

Kopu rokov sa mi plietla táto nepríjemná huba pod nohy a vždy som si myslel, že je to nejaká muchotrávka, ba čo viac, bola pre mňa stelesnením všetkých muchotrávok, ich zosobnením, a neraz sa stalo, že keď som šiel domov s prázdnym košom, kopal som do tých sivých, slizkých húb od zlosti, že sa neurodilo to, čo sa malo, ale to, čo sa urodiť nemalo.

No a raz sa mi dostal do rúk kľúč na určovanie húb — a tu som si spomenul na tie nepodarené muchotrávky, čo rastú v smrekových lesoch, a povedal som si, že sa im pozriem na zúbok. Päť minút som putoval po stranách kľúča, tu hodiac pohľad na farebné tabule, tu na opis rozlišovacích znakov, a dozvedel som sa, že moja huba sa volá — slizák mazľavý. Nuž veru, je aj slizký, aj mazľavý. To ma ani tak neprekvapuje, no tu zrazu čítam: „Jedlý, štvrtej akosti, upotrebiť za čerstvá." Veľmi som sa začudoval. Čiže chodil som celé roky okolo neškodných, jedlých húb, ešte aj v dňoch, keď môj košík zíval prázdnotou.

Keď som zistil, že je slizák jedlý, samozrejme som sa rozhodol spracovať ho za čerstvá, teda usmažiť. A verte mi, nie je veľká škoda, že ho ľudia nezbierajú. Totiž nie je nič extra. Nemá ani arómu, ani chuť. Ani hrýzť ho nie je príjemné, je príliš mäkký a mäsitý. Teraz ho dávame do zmesi, zapadne celkom dobre, nie je výrazný. Raz sme ho smažili s tanečnicou cesnakovou, o ktorej sa ešte zmienim, prijal jej silnú arómu a chuť a zrazu bol chutný a vonný. Slovom, huba ako huba. V hore rastú huby lepšie ako slizák — nestojí zato vliecť ho domov, no ak nieto iných húb, zíde sa aj on. Pravdepodobne sa dá aj sušiť, no neskúsili sme to.

Keď som tejto jesene zbieral rýdziky, všimol som si, že na slizákoch sú stopy po veveričích zuboch, zatiaľ na masliakoch a rýdzikoch, čo rástli pri nich, nič podobné nebolo. Hľa, povedal som si, veverice pre čosi slizák uznávajú. Možno obsahuje niečo, čo veverica potrebuje, čo jej osoží. Nejaké vitamíny a látky. Možno je to liek ako muchotrávka pre losa. Veverica vie, pochopiteľne, lepšie ako my, čo má obhrýzať, a moja úcta k slizáku mazľavému odvtedy trochu stúpla.