Čítanie na pokračovanie

Napokon, aj ľudstvo ako celok malo svoje detstvo. Nič sa nedalo kúpiť v obchodoch, neboli kaviarne, kadejaké lokály, dodávka do domu. Všetko, od lieskovcov po mamutie mäso, od rýb po huby, si muselo obstarávať samo. Lov, rybolov, zber darov lesa, vrátane húb, neboli vtedy zábavou, pasiou, náruživou činnosťou niekoľkých čudákov, ale životný štýl, všednosť, život sám. Detstvo človeka nie je len hra s bábikami či vojačikmi, ale životné obdobie pomerne kruté a veľmi dôležité, lebo práve v detstve sa formuje charakter človeka, práve v detstve ho postihujú nečakané prekvapenia, čo ľahko môžu pretrhnúť ešte nepevnú niť života. Čo je nebezpečné pre sadeničku jablone, nemusí byť nebezpečné pre dospelú, mocnú jabloň.

Veru, dobývanie potravy bolo v prvotnopospolnej spoločnosti krutou nevyhnutnosťou, nie zábavkou. Dnes však, keď prešli stáročia a keď obstarávanie potravy nespočíva v zabíjaní zveri, ale v tom, že stojíme za pultom alebo sedíme v kancelárii, halia sa spomienky na drsnú žiaru ľudstva — žijú kdesi hlboko v každej ľudskej bytosti — do zlatistého romantického, celkom hebkého závoja.

A tak si myslím, že pasia v poľovníctve, rybačke, v hubách nie je nič iné ako hmlistá spomienka na detstvo ľudstva, preto je tá náruživosť taká slastná a vítaná. A možno to nie je len spomienka, možno je to túžba vrátiť sa do tohto dávneho života: si sám v hore alebo pri rieke a len od teba, od tvojich schopností, šikovnosti a dôvtipu závisí, či budeš mať tetrova, šťuku alebo za košík rýdzikov či dubákov.

Iste sa nájdu takí, čo si pomyslia, že preháňam, ak zbieranie húb rátam medzi poľovačky a aj to tak volám. Rýchlo siaham po mojom Aksakovovi, on ma podporí.
„Medzi všakovými poľovačkami zaujíma svoje miesto aj tichá poľovačka na huby. I keď sa nevyrovná iným poľovačkám, hlučnejším už len preto, že pri nich máme do činenia so živými tvormi, môže súperiť s mnohými takpovediac podružnými poľovačkami, z ktorých má každá, pochopiteľne, vlastnú náplň. Ja osobne uprednostňujem huby, tie totiž treba hľadať, ergo, nemusia sa vždy nájsť; pritom treba mať isté vedomosti o miestach, kde rastú, o okolí a pravdaže, aj šťastie ... Neistota, prekvapenie, to všetko dokopy je nesmierne zaujímavé a človeka vzrušuje."

V tom prípade treba medzi „poľovačky" rátať aj zber lesných plodov — malín, brusníc, kľukvy či lieskovcov — tým skôr, že aj to sú „dary lesa", a teda musia v človeku vzbudzovať miliónročné spomienky, o ktorých som hovoril na predošlých stranách.
Nuž hádam je to tak. Lebo veď zbierať lesné plody je tiež pôžitok. A aby ste ma nepokladali za hubárskeho fanatika, trocha odbočím. Nie všetky lesné plody sú rovnaké, či z hľadiska chuti, alebo štýlu, akým sa zbierajú.

Prvé miesto rozhodne prislúcha lesným jahodám. Iste budú všetci so mnou súhlasiť, že sú najchutnejšie zo všetkých lesných plodov. Ani arómou ani chuťou sa im nič nevyrovná. Keď sa vrátite z hory s plným krčahom a vysypete jeho obsah na misku, po celom dome sa v okamihu rozleje jedinečná jahodová vôňa. Leonov, ako si spomínam, napísal o aróme lesných jahôd: „Ešte aj dnes za búrky, keď sa s vetrom v objatí rozkolíše a zastone jenežská borina, keď vydýchne rozpálený júlový opar, vankúše aj po tri noci šíria omamnú arómu lesných jahôd a čečiny ... Tak je to na našej Jenge."

V detstve sme zbierali lesné jahody do kytičiek, ktoré sa vyrovnali kytičkám z tých najpestrejších kvetov. Aby sa jahôdky nezguľkali z krajca mäkkého a svojím spôsobom tiež voňavého chleba, mierne sme ich vtlačili do striedky a zjedli, zapíjajúc mliekom.

Najlepšie sa však jedia lesné jahody takto: do taniera sa naleje studené mlieko, výdatne sa osladí práškovým cukrom a mieša dovtedy, kým sa cukor nerozpustí, potom sa doňho nasypú jahody podľa chuti, prípadne podľa toho, koľko ste ich nazbierali. Podaktorí popučia jahody v mlieku lyžičkou. To však robiť netreba, pretože mlieko sa pre kyselinu v jahodách aj tak sfarbí do ružová a zrazí do hrčiek.

O džeme z lesných jahôd hovoriť nebudem. Každá domáca pani, každý človek, čo sa len troška vyzná v džemoch, kladie tento džem na prvé miesto. Pokiaľ viem, iným spôsobom sa lesné jahody ani nespracúvajú. Sušením by sa iba pokazili, do octu sa nenakladajú. Ostáva ešte tak marmeláda. No tá je len horší variant džemu.

Ak mám pravdu povedať, som proti akémukoľvek spracovaniu lesných jahôd. A vari sa ani nemýlim, lebo vychádzam predovšetkým z ich osožnosti pre človeka. No koľko tak asi zjete džemu v zime na jeden raz? Za čajovú lyžičku, dve, povedzme, tri. A zatiaľ na vrchole sezóny sa ich dá konzumovať za tanier každučký deň, pričom to budú jahody úplne čerstvé, také, čo si uchovali nielen liečivé vlastnosti, ale aj všetku arómu, pričom nielen svoju vlastnú, no aj arómu okolitej hory prehriatej popoludňajším slnkom. Samozrejme, tento môj názor nebráni mojej žene navariť džemu z lesných jahôd takých pätnásť kíl, aj viac.