Čítanie na pokračovanie

AKO, ČO

Pôvodný názov tejto kapitoly bol: výstroj a výzbroj. Ibaže hoci je hubár človek tvrdý a vytrvalý, už som spomínal, že je aj mierumilovný. Teda: ako chodiť na huby a č o k tomu, okrem spomenutej nátury - treba mať.

Dobre je mať napríklad auto.

Má to svoje výhody - predovšetkým v tom, že hubár získa väčší akčný rádius. Neraz som v lese ľutoval, že neovládam ten relatívne drahý, dômyselne usporiadaný, hoci aj ovzdušie znečisťujúci a energetickú krízu podporujúci plechovo-gumovo-drôtový záprah desiatok pomyselných koni... Takáto slabosť ma pochytí najmä vtedy, ak sa autobusom či vlakom a potom na vlastných nohách trepem do lesa, kde nerastie nič, a ja viem, že v inom teréne o pár desiatok kilometrov ďalej huby celkom istotne rastú.

Ibaže chodiť na huby autom má aj svoje nevýhody: musíte sa k nemu vrátiť na to isté miesto. Ako chodec môžete prejsť lesom napríklad do inej obce a odtiaľ sa vrátiť ktorýmkoľvek dopravným prostriedkom. Športová hodnota pešej vychádzky je nepochybne vyššia - tie kilometre musíte prejsť. Ak máte na kraji lesa odstavené auto, všetko vás akosi núti tmoliť sa mu na dosah - ste menej slobodný človek.

Chodiť na huby vlakom či autobusom má zasa tú nevýhodu, že blízko zastávok či staníc akoby náročky nič nerastie, a do lesa potom človek príde až po dlhom „neproduktívnom" chodení. Okrem toho treba rátať i s termínmi v cestovnom poriadku a neustále myslieť na dodržanie „časového harmonogramu". Nuž a to tiež akosi bráni vnútornému oslobodeniu a sústredeniu.

Vlastníctvo chaty znamená, že sa z ľudí stávajú pripútané tvory - čosi ako pes na reťazi pri búde. Okrem toho chatu možno postaviť iba na určených miestach - a o hubárskych terénoch okolo chatových osád som už hovoril.

Preto sú azda predsa najlepšie ľahký nepremokavý odev a pevná ľahká obuv, prípadne čižmy. Spotreba energie sa dá dopĺňať z chlebníka, na dlhších túrach z vhodného batoha čiže ruksaku, prípadne aj z miestnych zdrojov - ak rastú maliny, jahody, černice, ak natrafíte na zabudnutú jabloň či hrušku, čerešňu a prameň čistej pitnej vody.

Batoh čiže ruksak má ešte jednu výhodu: v prípade, že nájdete priveľa húb, možno v ňom improvizovať zo zviazaných paličiek akúsi klietku, aby sa huby nedomliaždili, a tam ich uložiť, pritom však treba niesť ruksak otvorený, aby sa k nim dostal vzduch. Lepšie je niesť v ruksaku rezervné tašky napríklad sieťové obaly zo zemiakov.

Nuž a - pravdaže - kôš. Dobre je mať v rezerve viacero košov rozličnej veľkosti a brať zakaždým iný podľa predpokladaného úlovku. Najlepší je ľahký košík so slameným výpletom.

O vhodnom hubárskom noži azda nemusím ani hovoriť. Vhodný je dostatočne veľký, s drevenou rúčkou.

O palici napíšem ďalej a osobitne.

Chúlostivejší hubár si môže do batoha pribaliť aj turistický varič na tuhý lieh. Napokon - nielen chúlostivejší. V našich lesoch málokde možno naklásť ohník a najmä v chladnom jesennom počasí dobre padne uvariť si teplú kávu alebo čaj.

Ale to zďaleka nie je všetko, na čo musí hubár už počas dlhých zimných večerov myslieť.

Dôležité je už v zime - vtedy ich dostať - nakúpiť si vhodné nádoby na nakladanie húb. Podľa možnosti by to mali byť poháre s pevným uzáverom - tradičný celofán prepúšťa vlhkosť a nálev sa po čase vyparí.

Pretože huby zväčša sušíme, treba si zhotoviť aj potrebné sušičky. Stačia na to rámiky z latiek podlepené silonovou sieťkou. Možno si zmajstrovať aj podstavec na takéto rámiky a naklásť ich nad seba, zaberú menej miesta. Dobrá je skladacia sušička - fantázii sa pri jej konštruovaní medze nekladú. Skladacia sušička má tú výhodu, že ju možno ľahko prevážať autom či vo vlaku - ak idete napríklad na dovolenku. Vystríhajte sa sušiť huby na novinách - ako sa to najčastejšie robí. Jednak sa môžu pokaziť, pretože majú málo vzduchu, jednak sa na papier lepia. Z toho, čo sa v niektorých novinách popise, sa však huby jedovatými nestanú.

Na odkladanie sušených húb sú najvhodnejšie sklené nádoby so zabrúsenou sklenou zátkou, aké sa používajú v lekárňach a v laboratóriách. Ibaže sú dosť drahé a ťažko ich dostať. Dobre ich nahradia aj nádoby s otáčavým či podobným uzáverom napríklad od kompótov alebo lekváru. Huby nikdy nedávajte do plátených vrecúšok, ako to bolo zvykom starých materí, čo mali chladné a suché komory. Sušené huby nasávajú vlhkosť prostredia a môžu sa dodatočne pokaziť. Navyše - naberú vône a zápachy okolia. Okrem toho sa do nich ľahko dostanú mole.

Celé huby alebo ich klobúky možno sušiť na nitkách. Dobre sa pritom uplatňujú i prúty z krovín, ktoré majú dosť dlhé a husté ostne - huby možno na ne nastoknúť a prúty povešať vedľa seba, zmestí sa ich takto viac.

Treba mať aj vhodný mlynček na mletie húb. Celkom dobre vyhovuje tradičný drevený, na akom sa kedysi mlela káva, pravdaže, ak ho niekde dostanete kúpiť.

No a napokon - ak nie v prvom rade - dobre je mať v knižnici aj potrebnú hubársku literatúru - zopár atlasov, príručiek a v prípade neistoty či potreby si v nich zalistovať. Vedecká aj populárna literatúra o hubách je rozsiahla. Len obrázkové atlasy vychádzajú v nákladoch, aké by mohol závidieť nejeden klasik. Je to literatúra nepochybne užitočná, potrebná a poučná, hoci často dokumentuje aj neschopnosť niektorých tlačiarní urobiť farebne vernú reprodukciu originálu. Väčšinou z toho vznikajú také fantastické kombinácie, že pripomínajú všetko možné, iba nie pôvodné huby.

Sotva sa však hubár môže zaobísť bez pochopenia najbližšieho okolia. Kto neskúsil, neuverí tejto ušľachtilej záľube a nikdy neprestane vyčítať, že sa čas dá stráviť aj výnosnejšie, ba bude vás pokladať dokonca za čudáka. Iba v tom lepšom prípade taký blížny rezignuje, uspokojí sa konštatovaním, že sám „nemá talent" a mlčky bude tolerovať tohto koníčka, nechápuc ozajstné hubárske šťastie.