Čítanie na pokračovanie

MALÁ TELOVÝCHOVNÁ VLOŽKA

-Časové znamenie ohlásilo šesť hodín. Zacvičte si s nami... (Zvučka: Holduj tancu, pohybu pamätáte si?)... Vážení priatelia, v dnešnom cvičení prejdeme dvadsať kilometrov, urobíme dvesto drepov, dvesto hlbokých predklonov, dvestopäťdesiatkrát zdvihneme zo zeme závažie od jedného do desiatich kíl... Začíname!

Keby s ozvalo také hlásenie, nazdávali by ste sa, že komusi v rozhlase preskočilo.

Aby som nezabudol: hlásateľ vynechal takzvanú kačaciu chôdzu, t.j. chôdzu v drepe, neveľmi obľúbenú na školskom telocviku. O cvičení krčných svalov ani nehovoriac. Okrem toho ešte maličkosť: zo desaťkrát vyjsť na desiate poschodie a z neho na prízemie.

Približne také čísla mi vyšli, keď som zratúval svoje fyzické výkony na jednej zo svojich hubárskych vychádzok od šiestej ráno do pätnásť-nula-nula popoludní s dvoma polhodinovými prestávkami na občerstvenie.

Posúďte sami:

Z dediny A do dediny B je vzdušnou čiarou desať kilometrov. Ťažko zmerať, aká je skutočná vzdialenosť, ktorú som prešiel - hubár kľučkuje, krúži, vracia sa, chodí cik-cak... Naozaj naňho platí pesnička: „Široká cestička vedie k nám cez lesy"... Predpokladajme, že bolo treba prejsť v skutočnosti dvojnásobnú vzdialenosť, čiže dvadsať kilometrov počas ôsmich hodín priemernou rýchlosťou dva a pol kilometra za hodinu. Hubár chodí pomaly. Počas vychádzky som našiel stojeden suchohríbov hnedých, o niečo viac iných húb. Kôš pri návrate vážil asi desať kíl.

Pri odchode z lesa som nepociťoval mimoriadnu únavu, iba čo ma trochu boleli ruky od koša.

Výkon, ktorý v pomyselnom cvičení pravdaže, nie počas piatich minút z rozhlasu požadovali, nie je teda vôbec mimoriadny.

A primyslite si k tomu, že cvičíte na čerstvom vzduchu, v zeleni, ktorá vraj prospieva zraku. Ozaj keby som bol očným lekárom, nepredpisoval by som okuliare, ale... hubárske vychádzky.

Jedného dňa som zistil, že sa mi od ustavičného čítania a písania začínajú „krátiť ruky" čoraz bližšie k očiam som si musel posúvať text. Ale iné okolnosti spôsobili, že som si práve vtedy povedal: a oddnes nechcem vidieť písmená najmenej mesiac! Takmer od rána do večera som chodil po lese. Po mesiaci som vzal do rúk knihu a verte-neverte riadky ma doslova udreli do očú: také boli ostré, jasné, natoľko sa mi zlepšil zrak.

Vysvetlenie je jednoduché: hubár neustále cvičí očami tým, že sa snaží zrakom obsiahnuť celý priestor okolo seba, sústavne pracuje svalmi, ktoré regulujú očnú šošovku. No a tie, zmľandravené a navyknuté na relatívny pokoj, spružnejú, uvádzajú zrak do normálneho stavu.

Ale nemyslite si, že stačí vyjsť do lesa raz za mesiac! Robte tak každý týždeň a na celý deň: nič to, že niekedy huby nenájdete, napokon je to nepravdepodobné; a nič to, ak nájdete húb priveľa odo mňa ich, naložené v octe alebo sušené, drankajú známi po celý rok!

Ak ich nestihnete skonzumovať sami, sú vhodné namiesto obligátnej fľašky ako príspevok k občerstveniu, keď idete na návštevu...

SÚ HUBY ZDRAVÉ?

V citovanom Časopise čs. houbařů z decembra 1978 sa objavil zaujímavý článok Houby jako lék. Autor invalid (infarkt, ekzémy, cukrovka), ktorému lekári celkom zakázali jesť huby, začal sa liečiť možno preto, že zakázané ovocie chutí najlepšie hubami.

Jedol najmä plamienku zamatovohlúbikovú, čírovku fialovú, čírovnicu májovú a iné sezónne huby. Od roku 1973 pri dodržovaní prísnej diéty mal roku 1976 tento nález: glykémia 248 mg%, cukor v moci 5,1, celková strata cukru 127,5 za deň. Po vlastnom liečení hubami od februára 1978 sa mu stav upravil takto: krvný tlak 160/80, cukor v moci 0, strata cukru 0, bielkovina 0, ekzém takmer nijaký, srdcové ťažkosti len občas nepatrné atď.

Teda: pozoruhodné zlepšenie napriek tomu, že pacient počas liečby hubami väčšinu liekov vynechal.

Komentár redakcie (vo forme príspevku lekára) je asi taký: výsledky liečenia sú pozoruhodné a mali by byť podnetom pre dôkladný farmakologický výskum húb. Najmä ak niektoré laboratória potvrdzujú v niektorých hubách biologicky účinné látky, pôsobiace dokonca proti zhubným nádorom.

Už niekoľkokrát sa objavili v tlači kusé informácie, že najmä v Japonsku objavili takéto liečivé vlastnosti húb (hríb obyčajný, podhríb žlčový, ale aj spomenuté huby).

Vladimír Solouchin vo svojej knihe tvrdí, že ak zvieratá, konkrétne losy, obhrýzajú huby, robia tak preto, lebo sa nimi liečia.

Na druhej strane je pravdou, že mnohé huby obsahujú jedy, ktoré patria medzi najprudšie vôbec. Menej je už známe, že za surová sú jedovaté aj také huby, ktoré bežne konzumujeme: nik na trhu neupozorní kupujúceho, že čírovka fialová obsahuje hemolyzín, rozkladajúci červené krvinky. Pravda, tento jed po dôkladnej tepelnej kuchynskej úprave mizne, ale nie je riziko predávať túto hubu? Hríb satan má podobný jed tiež by sa mohol po dôkladnom tepelnom spracovaní jesť, a napriek tomu (možno aj pre pomenovanie) je symbolom prudko jedovatej huby, aspoň vo verejnej mienke. Iné huby zasa obsahujú jed, ktorý nepôsobí bezprostredne: zdravotné poruchy pocítime až oveľa neskôr, možno mesiace po dlhšom či pravidelnom konzumovaní húb, a sotva ich budeme dávať do súvislosti s nimi. Niektoré huby sú pre jedného jedovaté, u iného vyvolávajú tvorbu protilátok. Zaujímavá je v tejto súvislosti peniazovka vretenohlúbiková diskutuje sa o nej i medzi mykológmi: jedni ju odporúčajú, iní ju považujú za prudko jedovatú. Jedával som ju smaženú i nakladanú bez akýchkoľvek zjavných následkov.

O hubách vieme z tejto stránky nepochybne ešte veľmi málo. A možno práve v nich čaká medicínu mnoho príjemných prekvapení, možno sa v nich skrývajú ešte neobjavené nádeje na liečenie najťažších chorôb. Aj v tých najprudšie jedovatých veď z hadieho jedu sa vyrábajú lieky.

Bez toho, aby som strašil, jesť huby je ešte riziko. Ale je v nich aj čosi nádejného. Už samotná skutočnosť, že tak lákavo voňajú, že nás tak priťahujú a že ich radi jeme, môže skrývať zabudnuté tajomstvo ich liečivých vlastností, ktoré zrejme podvedome využívali naši dávni predkovia. Veď ešte aj nám sa stáva, že ak telu chýba napríklad vitamín C, reagujeme pudovo dostaneme chuť na ovocie. Kdesi v bunkách ako u zvierat sa ozve signál, ktorý nás núti skonzumovať práve tú potravinu, čo obsahuje látky, aké telo momentálne potrebuje. Azda preto sú aj huby také lákavé ale azda aj preto sa nimi možno tak rýchle „prejesť".

Je známe, že huby podporujú trávenie, presnejšie peristaltiku čriev, práve svojimi nestráviteľnými zložkami. Huby sú totiž naozaj ťažko stráviteľné: ich bunky majú obal z chitínu, ktorý tvorí podstatnú časť kroviek hmyzu, napríklad chrústov, avšak účinné látky dokáže telo odčerpať iba z buniek, ktoré majú tento obal narušený. Preto sa odporúča pripravovať huby ako korenie: usušiť ich a pomlieť. A hoci obsahujú mnoho látok, ktoré v takom množstve nemajú iné potraviny rozličné stopové prvky, ktoré telo v malom množstve nevyhnutne potrebuje, sotva možno práve z uvedených príčin súhlasiť s názorom, že huby sú mäso lesa. Nie, základnou potravinou nie sú, ale určite vhodnou ak nie potrebnou súčasťou našej stravy.

A možno majú skutočne aj liečivé účinky, o ktorých ešte netušíme.

Veď nižšie huby napríklad plesne, produkujúce penicilín či ďalšie antibiotiká vyvolali v liečbe niektorých chorôb revolúciu.

O dôvod viac, aby sme, chodiac po lese, nekopali do húb, ktoré nepoznáme, ale správali sa k nim s úctou a rešpektom. Nielen pre ich krásu.

A na dôvažok rada:

Po hubách nepite alkohol. Najmä nie po hnojníku atramentovom, ktorý pôsobí ako antabus: ak sa po ňom napijete hoci piva, dostanete ľahkú otravu. Ale manželky nech tento recept na svojich milovaných radšej neskúšajú.