Čítanie na pokračovanie

NAMIESTO ÚVODU

Jar sa toho roku oneskorila. Končil sa apríl, a ešte nebolo dňa, ktorý by privolával aspoň predstavu nového ročného obdobia. Každoročne bývajú také dni, slnečné, teplé, čo zapínajú v stromoch mechanizmus ich prebudenia, a hoci po nich nasledujú ešte chladné noci a nevľúdne dni - zima sa tak ľahko nevzdáva - jej recidívy znášame už ľahšie, v presvedčení, že sú výnimkou, že jar je už tu, iba sa kdesi v susednom kraji pozabudla. Toho roku nie. Na počudovanie susedov som už dávno vyložil do okna záhradku s kvetmi, no listy im hrdzaveli v nočných mrazoch. Pestujem ich tam najmä preto, aby som videl od pracovného stola čosi pestrejšie než strechy.

Fúkal nepríjemný vietor, občas pršalo.

Keby som mal peniaze na dajakú opustenú samotu na kopaniciach, nesedel by som v pritesnej, hoci pohodlnej garsónke, ale vo vatovanej bunde v kopaničiarskej izbici pod lesom. Ak by som práve nepracoval, ponevieral by som sa okolo chalupy a opravoval, čo treba, obzeral by som si malý záhon na priedomí a uvažoval, čo ešte zasadiť, aby mi zelenina vystačila na celý rok do ďalšej jari.

Na chalupu som sa nezmohol. Aj počasie bolo tej jari iné, ako som očakával. Rok som začal rozhodne: opustil som nepríjemné zamestnanie v nepríjemnom podniku s úmyslom aspoň rok písať. Vyšla mi kniha, takže som mal ako-tak z čoho žiť. Doplnil som zásoby papiera, vymenil pásku v stroji, kúpil atrament. Neznechutilo ma, že sa o knihe v tlači akosi čušalo, vedel som, že je dobrá. A na istý druh nevšímavosti a samoty som si už zvykol. Nežiadalo sa mi vnikať ani do nepresvedčivo idylických či navonok bezproblémových domácností bývalých priateľov. Mňa nenavštevoval takmer nik, ak nerátam poštárku, ktorá mi raz za čas priniesla honorár. Moja garsónka bola pustým ostrovom v mestskom mori. Pustejším, ako by bývala chalupa na kopaniciach: tam by som si bol mohol chovať napríklad psa. Spoza domov pomerne tichej okrajovej štvrte, kde som býval, prenikal iba mestský ruch, hlas suseda - penzistu z horného poschodia, ktorý mával raz denne dlhé a intonačné pozoruhodné prejavy k svojej polovičke, a hlasy od suseda sprava, ktorý raz za čas dostával návštevu. Naľavo bol výťah. No a - zvuky televízora, ktoré sa mi dostávali do izby čiastočne cez vývod spoločnej antény, ale väčšmi - a to je zaujímavé - cez radiátor. Popri tlači, ktorú som si denne kupoval, bol teda mojím ďalším informátorom, ktorý ma spájal s udalosťami vo svete - radiátor.

Zdanlivo som takmer nemal dôvody na nespokojnosť. Izbu som si ako-tak zariadil, jesť by zatiaľ bolo čo, a samota, podľa všetkého, mala by vyhovovať človeku, ktorý sa nechce dať ničím vyrušovať, ale naopak, chce písať. Chvíľami som síce trpel predstavou, že v celom veľkom meste zrejme niet ženy, ktorá by stála za pozornosť a či skôr - ktorej by som stál za pozornosť ja - ale to bolo iba prechodné; a ďalšie nepríjemné sprievodné príznaky samoty som sa snažil vyhodiť z hlavy.

Moja situácia bola prirodzeným stavom osamelosti človeka, ktorý práve nemôže byť iným bezprostredne užitočný, nemôže im nič zariadiť, sprostredkovať, uľahčiť, vybaviť.

Svojím spôsobom mi ten pokoj vyhovoval.

Iba tá jar... Iste som nebol jediný, čo na jej meškanie šomral, mnohí ľudia mali pre to i vážnejšie dôvody. Kto však nepoznal, nepochopí: po iné roky o takomto čase už rástli májovky a presne o mesiac neskôr som chodil na dubáky a kremeniaky. No zrazu... Tam, kde sa po iné roky zelenala tráva, kvitli hlohy a pod nimi na malých čistinkách sa zreteľne črtali čarodejné kruhy májoviek a tanečníc, sivela sa toho roku poľahnutá suchá lanská tráva a iba tu a tam sa cez ňu nesmelo predierali výhonky novej. Kroviny a stromy spočiatku začali rozvíjať puky, ale potom v chlade akoby boli skameneli, znehybneli. Po náznakoch sviec na boroviciach nebolo ešte ani chýru. Iba smrekovce už kvitli. Briežky vyhnali drobné lístie, ale to sa tiež ako- si zošúverilo. V takomto stave bolo všetko už dlhý čas - a stromy cítia, aké počasie príde v najbližších dňoch.

Pravda, darilo sa mi už lepšie a nečakal som na prvé huby preto, aby som sa nasýtil. Čakal som na ne z dôvodov, pre ktoré na ne čakajú všetci skalní hubári. A ešte - aby som mohol aspoň raz týždenne urobiť desať-pätnásť kilometrov po lese. Ak má človek po štyridsiatke, ocení si najmä tento dôvod. Z takej túry som sa vracal ako vymenený. Na vychádzky som chodieval aj v zime a skoro zjari, ibaže bez húb je to nie ono. A húb, ktoré rastú aj v zime, v týchto končinách nájdeš málo.

Keby som bol mal peniaze, zaobstaral by som si chalupu na kopaniciach nie z nejakej chatománie. Po takom domci som túžil z jedinej príčiny: možno sa tam uchýliť na neobmedzený čas a pracovať. Mesto nie je najvhodnejším prostredím pre prácu spisovateľa. Už len taký výťah: pri každom zahučaní ťa vyruší, vzruší očakávanie, že sa v ňom ktosi k tebe vezie, že ťa prichádza navštíviť. Pre taký prípad som dlho v chladničke odkladal pohotovostnú fľašu. Potom som ju vypil sám: načo ju zbytočne opatrovať? Ak však výťah nešiel, ak bol pokazený, bolo to tak- isto nepríjemné. Mohol som si, pravda, myslieť, že dajaký muž či žena kráčajú na piate poschodie pešo, že ich to neodradí... Veď výťahy sa často kazia...

A očakávanie tiež vyrušuje v práci, znemožňuje sústrediť sa.

Iné je to v takej chalupe pod lesom na kopaniciach: vidno z nej ďaleko a hlboko do doliny. Nemusíš natŕčať uši: vyjdeš si raz za polhodinu na priedomie, akoby vystrieť sa, akoby mimovoľne pozrieš nadol - nik sa z údolia neštverá. Aspoň ďalšiu polhodinu môžeš byť spokojný a nerušene pracovať. Nemôže ťa prekvapiť náhodná, nečakaná, zbytočná návšteva niekoho, kto si k tebe iba odskočil skrátiť dlhú chvíľu - po- vedzme, že sa ocitol v tvojej štvrti a vonku prší, o hodinu má neďaleko povinnosť a nablízku niet kaviarne, kde by ten čas strávil. Nuž si spomenie a zájde na chvíľu. V takej chalupe máš možnosť rozoznávať ľudí podľa toho, komu stojíš za precestovanie stovky kilometrov, štveranie do kopca a ...

Už oddávna si vediem hubársky kalendár. Je to papierový zvitok, do ktorého každoročne zaznamenávam čas, miesto a výskyt jednotlivých druhov húb. Mám našťastie i nanešťastie výbornú pamäť: nič neodpustí ani mne, ani iným, ibaže taký kalendár je dobrý aj napriek tomu. Toho roku sa čas vliekol pomaly, dni sa predlžovali nielen podľa slnka, ale aj v pocitoch. Poháre sušených a nakladaných húb mizli z poličky rýchlejšie, ako som vo svojom pracovnom kalendári odratúval dni. Každý večer som si urobil hubársku hodinku, počas ktorej som si v pamäti obnovoval všetky radostné chvíle: ako sa ktorá huba alebo skupinky húb vynímali vo svojom prostredí, ako príjemne bolo vyvrtnúť hríb z machu, odrezať rýdzik, vložiť do koša, doplniť farebnú mozaiku rozličných druhov húb v ňom. Iba laikovi sa totiž môže zdať, že huby majú nevýraznú farbu - podobne ako kamene. Ale v Gruzínsku som videl fantasticky farebné ploty - múriky, postavené z obyčajných kameňov rozličnej farby. Podobne je to aj s hubami. Nájdeš povedzme pečiarku, žiarivo bielu ako čistý list papiera, potom kremenáč s jasno- červenou hlavou, priložíš do koša suchohríb s hnedogaštanovým klobúkom, k tomu zopár žltučkých kuriatok, doplníš brezovým kozákom, bielou prášnicou... Niet nad pohľad do takého koša! Najmä ak sa tam vyníma aj tvarom i hmotnosťou mohutne pôsobiaci dubák či borovák. Pravda, pre také potešenie treba mať šťastie a prejsť nejeden kilometer.

Z takých túr sa človek vracia unavený. Je to však únava, ktorá neprekáža sadnúť si za stôl a dlho a intenzívne pracovať. Práve naopak: les ani čo by zmyl z duše všetok nános zbytočných nepríjemností a malicherností, ktorými nás život denne zanáša ako popolčekom. Čítal som, že sa Indiáni holým telom pritláčali k mocným stromom, veriac, že do nich prechádza ich sila.

Svoju čistotu a silu odovzdáva hubárovi les. Preniká mu cez póry až do kostí, šibe ho vetvičkami stromov a krovísk ako v saune, šľahá prúdmi dažďa, omýva rosou tráv, napĺňa mu bunky kyslíkom a rozličnými vôňami lesného ovzdušia, o vplyve ktorých na organizmus ešte všetko ani nevieme... Z lesa sa človek vracia so znásobenými silami do života a práce, s hlavou, ktorej nič neprekáža sústrediť sa na prácu, spletať ako podhubie skryté vlákenká pocitov a myšlienok, snúbiť pravdu života so slovom a dať vzniknúť básni, poviedke, ktoré budú mať také dokonalé tvary, ako povedzme dubák - zázrak prírody...

Ibaže les sa potrebuje na takúto funkciu pripraviť, musí ožiť, musia v ňom rozkvitnúť kvety, ozvať sa hlasy vtákov, musí šumieť vo vetre či daždi. A zavoňať neopakovateľnou vôňou húb. Na rozdiel od iných, neskorších húb, májovky treba vystriehnuť. Iné dávajú o sebe vopred vedieť a môžeš odhadnúť čas ich výskytu podľa rozličných príznakov. Aby si však našiel prvé mladučké májovky, treba obzerať lúky pod lesom každodenne...

Veľa ľudí nemá vzťah k hubám, boja sa ich. Niekedy si ich kúpia na trhu, ale tá večera nestojí za to: potom sa celé dni boja a pozorujú, či sa na nich neprejavujú príznaky otravy. Takí ľudia sa boja sadnúť aj do lietadla. Zaujímavé: neboja sa voziť autom, naopak, väčšina, takmer každý človek sa vozí autom rád, rád si ho kupuje a vozí sa v ňom. Netreba ani hovoriť, čo zo spomínaných vecí je nebezpečnejšie. Navyše auto kazí vzduch a neraz aj charakter.

Niežeby mi niekedy neprišlo na um kúpiť si auto, keby som mal toľko peňazí. Mal by som možnosť spoznať aj tie končiny, kde som ešte huby nezbieral. Ibaže - k autu by bolo treba mať aj garáž. Majiteľovi auta a garáže by sa akosi nepatrilo bývať v tesnej garsónke, bolo by si treba zaobstarať o čosi väčší byt, do bytu nábytok... Priveľa zbytočných starostí, najmä ak by som to robil iba pre seba. A možno by som ani v tých rokoch, čo mi ešte zostávajú, nestihol popritom urobiť nič užitočnejšie.

Vidí sa mi, že pekný, dokonalý hríb má čosi spoločné s básňou: dobrú báseň nenapíšeš hocikedy, hocikde a o hocičom. Aby sa rozvinulo podhubie básne, musia v duši vzniknúť zložité a osobitné podmienky. Nie všetky nárazy, podnety, dotyky, vplyvy, poryvy, city a pocity sa ujmú v pôde mysle - tak- isto sa neujmú všetky výtrusy, drobné semienky húb, ktorých bývajú miliardy. Len nekonečne malá časť z nich sa začne rozvíjať, prerastať pôdu a pôsobiť v nej. Ani potom ešte nemusí podhubie dozrieť do plodu: vyskytne sa prekážka, nedostatok tepla, vlahy, príde iná katastrofa a huba - tak ako báseň – sa nerozvinie. Ale keď nastane šťastná zhoda okolností a priaznivé podmienky, výsledkom je nádherný plod - zázrak prírody, zázrak mysle.

Keď zomrel jeden z našich najstarších spisovateľov, dva dni predtým som na ulici stretol jeho manželku. Kráčala smutná, zamyslená z návštevy v sanatóriu. Akoby mimochodom spomenula, že spisovateľ musí písať denne, stále, a hoci nebu- de všetko dokonalé, aj tak musí bez prestania pracovať... Dodatočne si uvedomujem, že to možno povedala ako odkaz svojho muža mladším spisovateľom. Možno aj mne.

Aj príroda, kým stvorí krásnu plodnicu huby, vytrvalo, hoci niekedy aj zbytočne, pracuje. Príde zlý čas, sucho v duši, víchor, chlad - nenapíšeš báseň, čo by si sa ako snažil. Ale pracovať musíš aj vtedy, hoci bez papiera, musíš sa vzoprieť nepohode, vybičovať rezervy síl - ináč sa ti naruší jemné pradivo talentu. Aj za najhorších podmienok musíš v sebe tvoriť, rozvíjať podhubie básne. Príde čas, a ono, pripravené, sformuje a vytlačí na povrch svoj plod - báseň. Možno to zapríčiní láska, nežná a životodarná ako teplý májový dážď, možno sa tebou preženie búrka vášne, možno ťa ohrozí zlo a podlosť, možno prídu chvíle vlhké od sĺz ako lúka v jesennej teplej hmle...

Každého spája so zemou v jej pôvodnej prírodnej podobe čosi iné. Niekoho fliačik záhradky, kde sa môže prplať v zemi a vnímať neopakovateľnosť jej ustavičnej obnovy, iného zbierka nerastov či známok, ďalšieho pravidelné prechádzky hoci len v mestskom parku, alebo chata; nájdu sa aj takí, ktorí chovajú psy, mačky, vtáky, ježa, korytnačku. Ba s prírodou niekoho spája aspoň to, že sa poneviera len po trhovisku a vráti sa s plnou sieťovkou, aby sa v pravom zmysle slova nasýtil darmi prírody.

Niektorých spájajú so zemou - huby. Keď sa jeden z kozmonautov, tuším Gubarev, vrátil z kozmu, po nevyhnutných procedúrach si predovšetkým otvoril - pohár naložených húb. Som si istý, že mu nechýbala ani tak ich chuť - tá napokon po vymáčaní v octe už nie je celkom pôvodná - skôr si chcel pripomenúť vlhký tienistý les, orosenú lúku, svieže ráno pri východe slnka, vôňu ihličia, pohľad z vrcholu kopca do polí a lúk, kde je všetko ako na dlani, ale bližšie, bezprostrednejšie než pri pohľade z kabíny kozmickej lode...

Ale aj tej jari, o ktorej píšem, napokon sa na oblohe odohrali zmeny: mraky, z ktorých beznádejne pršalo, sa potrhali, utvorili kumuly, veľké guče bielej pary, ktoré vystupovali čoraz vyššie a plávali ako veľké biele lode. V priebehu noci sa opäť rozplynuli, utvorili bledosivý povlak, vietor ustal, oteplilo sa. Briezka pod oknom zareagovala: jej zošúverené lístky sa vystreli a ožili. Aj tráva v parčíku vystrela svoje podlhovasté stebielka - ako námorník palec, keď tuší priaznivý vietor. Dym z náprotivného fabrického komína sa už tak neplazil po strechách.

Jedného rána som sa zobudil a otvoril som oblok. Nepredstaviteľne jasne a intenzívne som pocítil, že nastal čas zvesiť zo steny palicu, zobrať do ruky kôš a vykročiť z tesnej garsónky. Neviem - možno to zapríčinil drozd, spievajúci na úsvite pod oknom, možno pár hrdličiek, ktoré mi sadli na podobločnicu a po chvíli odleteli, možno čosi iné, čo hubár z čistá jasná pocíti celou bytosťou vo chvíli, keď nastal čas vykročiť.