Čítanie na pokračovanie
Ján Majerník
A predsa ... rastú!
Vydané v roku: 1998
Časť: 13
SÚ HUBY RÁDIOAKTÍVNE?
Táto otázka sa vynorila najmä - a hneď- po známej havárii černobyľskej jadrovej elektrárne. Šírili sa hrôzostrašné chýry napríklad: ak huby kdesi nerástli, na vine bol Černobyľ, ak huby rástli vo veľkom množstve, na vine bol Černobyľ, ak huby rástli veľké (alebo, naopak, malé), na vine bol Černobyľ. Nik nepopiera, že - ako dokazujú dlhoročné výskumy - havária mala istý vplyv na obsah rádioaktívnych látok v hubách aj u nás, niekde väčší, inde menší, podľa toho kde, kedy a z ktorého oblaku spŕchlo. V niektorých v Česku sledovaných lokalitách stúpla rádioaktivita húb dokonca veľmi výrazne, tak, že konzumovať ich sa neodporúčalo, hoci... aj v rádioaktívnych vodách v kúpeľoch sa ľudia liečia a rovnako pijú vodu ako liečivú...
Bez toho, aby som chcel znižovať vplyv černobyľskej havárie na stupeň rádioaktivity húb, musím povedať, že okolo nej vznikla aj umelo vyvolaná hystéria... Napokon, huby, ako všetko rastúce, boli rádioaktívne už aj predtým - istý stupeň prirodzenej rádioaktivity existuje všade a vo všetkom, a dosť podstatne sa zvyšoval na celom svete po výbuchoch v Hirošime a Nagasaki, a najmä po ďalších jadrových pokusoch v atmosfére. Možno podstatnejšie, ako sa bežne vie - ak veľmoci, k obetiam zbraní nie veľmi citlivé, boli prinútené k veľmi drahým pokusom pod zemou a dohodnúť sa na tom. Huby viac ako iné rastúce organizmy kumulujú rozličné ťažké kovy, aj tie rádioaktívne, a tie sa potom dostávajú ďalej do potravinového reťazca, hromadia sa vo vyšších organizmoch. Ibaže to je práve to: ak dokopy zrátame obsah rádioaktívnych látok v rastlinách, mase rýb i iných živočíchov, ktoré konzumujeme, výsledný súhrn bude nepochybne vyšší- húb totiž naozaj veľa nezjeme. Preto tvrdím, že huby z hľadiska rádioaktivity nie sú o nič nebezpečnejšie ako ktorákoľvek iná potravina.
Tie spomínané fámy o rádioaktivite húb boli prehnané najmä hneď po havárii. 1. mája, vtedy, keď bol na našom území nameraný najväčší rádioaktívny spád (pršalo), zbieral som prekrásne smrčky v okolí Šale. Aj keby bol dážď v ten deň oveľa rádioaktívnejší, stačilo huby dobre umyť. Huby sa totiž stávali rádioaktívnejšími až v neskorších rokoch - ich rádioaktivita kulminovala najmä v treťom roku po havárii. Vtedy, keď rádioaktívny spád klesol v pôde prirodzeným spôsobom až k ich podhubiu, to ho „nasalo" a vytlačilo do plodníc.
Fámy boli však aspoň na niečo dobré - do lesa chodilo menej drancovačov a huby mali trochu pokoja na svoj rast a rozmnožovanie sa.
Po rokoch som zbieral huby aj v Bielorusku, černobyľskou haváriou veľmi zasiahnutej krajine. Tam už mali ľudia presne zmapované, ktoré lokality boli ako kontaminované, a podľa toho kupovali aj zeleninu a ovocie na trhu, pravda, pokým sa predavači k miestu pôvodu svojich produktov priznali...
V našej odbornej i populárnej tlači sa v ostatnom čase však zjavili naozaj znepokojujúce správy o obsahu jedovatých ťažkých kovov v hubách a, žiaľ, v tých najvzácnejších - hríboch, májovkách i voľne rastúcich šampiňónoch... Myslím, že hodno veriť: ak skonzumujete 200 gramov sušených (teda približne 2 kilogramy čerstvých) húb, vaše telo príjme celoročnú hygienicky prípustnú dávku jedovatých kovov... Bez ohľadu, kde huby nazbierate - pozdĺž diaľnic alebo povedľa niektorých fabrík je to oveľa, oveľa horšie...
Dúfam, že toto čítajú aj tí, ktorí sú schopní „oholiť" celé terény, a ak ich už v ich vyčíňaní nepribrzdia ohľady ekologické, nuž aspoň ohľady na ich vlastné zdravie...
Aby to huby, spolu s nami, prežili...
Uverejnené so súhlasom autora.