Čítanie na pokračovanie

NA HUBY ŠIEL SOM...

Nepršalo, páľa.
A fúkal föhn a šušťal suchý list.
Nič nerástlo. I tráva uvädala.
Prišlo mi z lesa s prázdnym košom ísť.

Povedal som si: v takej pustej chvíli
presťahujem sa - veď mám nový byt.
Čo bolo tých, čo pomôcť prisľúbili!
Až som sa trápil, čo dám toľkým piť.

Pobalil som si sušičky a knihy -
a nosil som to v košoch (zväčša sám).
Bývajú v žití také okamihy,
že  v e ľ k é  h u b y  rastú tu i tam.


HUBY

„Huby sú heterotrofné
bezchlorofylové stielkaté organizmy,
ktoré nemôžu
fotosynteticky asimilovať."

A. Dermek: Atlas našich húb

Čo sú huby - nevieme. Považovali ich skôr za minerály, skôr za rastliny, skôr za živočíchy.

Z hľadiska chemického zloženia i spôsobu života sú svojimi zvláštnosťami charakteristické pre všetky tri kategórie - minerály, rastliny i živočíchy.

Huby sú - huby.

Sú to - jednoducho - organizmy. Na našej planéte sa ich vyskytuje približne stotisíc druhov, vrátane mikroskopických plesní. V Európe je nateraz známych asi štyritisíc až štyritisíc- päťsto takých druhov, ktoré utvárajú veľké plodnice. Z nich je jedlých niekoľko sto.

Ak som použil slovko nateraz, chcel som poštekliť ctižiadosť čitateľa: možno sa stať nesmrteľným. Stačí dokonale poznať polpiatej tisícky húb - pravdaže, k tomu si zadovážiť dokonalé chemické laboratórium, mikroskop a podobne, no a treba byť aj dobrým chemikom, potom prejsť pešo lesy Európy a naďbiť na štyritisíc päťsto prvú, v Európe dosiaľ neznámu hubu. Treba sa presvedčiť, či ju už neobjavili na inom kontinente, ak nie, dokonale ju opísať - a vaše meno sa dostane v podobe skratky na večné mykologické veky do zátvorky po jej názve.

Jednoduchá vec.

Hubárske príručky pre praktických hubárov uvádzajú maximálne do štyristo druhov jedlých i nejedlých húb. To sú tie, ktoré môžeme nájsť v lese, na lúkách, poliach, v záhradách, parkoch a podobne.

Možno nie každý vie, že to, čo zbierame a jeme, je iba plodnica, rozmnožovací orgán. Ináč je huba skrytá v zemi alebo pod kôrou stromu a tvorí ju spleť mikroskopicky tenkých, neobyčajne životaschopných vláken. Musí to byť veľmi racionálne usporiadaná chemická továreň, ktorá dokáže vyrobiť taký nádherný a zázračný dar prírody, akým je napríklad dubák, ku ktorému sa skláňame, aby sme sa tak, prv než ho vložíme do koša, poklonili lesu.

Huby rastú prakticky po celý rok. Šikovnejší hubár môže nájsť peniazovku zamatovohlúbikovú na odrezaných pňoch, ešte šikovnejší výbornú hľuzovku letnú - aj v zime. Lepšia je však hliva ustricová - tá naozaj ani v zime nehlivie, pravda, ak príliš neprimŕza.

Avšak - to už nie je ono! Ja končím sezónu asi v prvej polovici decembra a začínam v polovici apríla - májovkami.

Tri-štyri zimné mesiace sa stávajú pre hubára najdlhším obdobím roka. Je to čas spomínania, renovovania hubárskeho výstroja, štúdia odbornej literatúry ...

... Raz v novembri som býval v moskovskom hoteli. Vystúpim z výťahu a hľa - po chodbe si kráča chlapík s vrecúškom kremeniakov! Pol dňa som blúdil po primoskovských parkoch, ale nenatrafil som na ne. Spýtať som sa akosi hanbil, hoci moskovskí hubári nerobia tajnosti. Roku 1973 vyšla napríklad vo vydavateľstve Moskovskij rabočij v redakcii ochrany prírody kniha V. Feďajeva Huby - zázrak prírody v náklade stotisíc výtlačkov! Je v nej prehľadná tabuľka a opis hubárskych trás v blízkosti Moskvy - s uvedením stanice, vzdialenosti, cestovného, ba prezrádza aj to, ako ďaleko od trate a v ktorom kúte lesa huby rastú. To bolo, pravda, v čase netrhového hospodárstva.

Raz uprostred zimy ma uhostila manželka básnika Borisa Sluckého čerstvými hubami. Videli sa mi čerstvé, hoci... Nepoznal som vtedy ešte recept manželky básnika Tvardovského: na masle opražiť hríby - alebo iné huby - nasypať ich do pohára, zaliať maslom a uložiť na chladné miesto. Recept som vyskúšal, ibaže namiesto masla som použil čerstvú bravčovú masť. Huby som smažil bez prísad, čiže bez cibule a korenia, iba som ich posolil. Skúšal som recept na suchohríboch a zmesi, a fakt: v zime chutili ako čerstvé!

Jedného zimného večera som zložil zo stola obrus, vzal som do ruky ceruzu a na umakartový povrch som nakreslil - hríb borový. Zabral vyše pol stola - priemer klobúka štyridsatšesť centimetrov, priemer hlúbika dvadsaťšesť centimetrov, výška hríba - štyridsať centimetrov.

- Máš halucinácie?... - zasmial sa priateľ hubár, ktorý ma navštívil vo chvíli, keď som svoj nákres obdivoval.

Nemal som halucinácie, tie mávam až začiatkom jari, keď chodím po lese a zohýnam sa ku všetkému okrúhlemu. Iba som si načrtol, ako asi vyzeral hríb borový, ktorý našli blízo mesta Vladimír v borovicovom lesoparku. Vážil vyše šesť kíl! „Bol tvrdý, mladý a bol by vari ešte rástol," - lakonicky uvádzal prameň.

U nás na taký hríb človek nenatrafí. V tlači sa objavujú správy o nálezoch kilových až dvojkilových exemplárov baranej hlavy, ba v denníkoch referovali aj o dubákoch vo váhe osemdesiatštyri dekagramov (Domaša) - v poslednom prípade pod titulkom „To je huba!"

Nuž, v prípade toho vladimirovského hríba by bolo správu treba nadpísať prinajmenšom takto: TO JE HRÍBISKO!

Pravda, redaktori urobia často zmätok a za hríb považujú aj iné huby, napríklad prášnice obrovské. Jednoducho napíšu - našli hríb, hoci je jasné, že u nás pod hríbom rozumieme iba huby hríbovité - ako napríklad dubák, borovák a podobne, pričom v češtine sa „hŕíbem" nazývajú aj suchohríby.

Alebo sa zjaví formulácia, že v „v Kirgízii našli prášnicu s priemerom čiapky vyše jeden a pol metra a vážiacu jedenásť kíl šesťdesiat". V iných novinách o tomto prípade píšu ako o hríbe, ale tú čiapku našťastie vynechajú - klobúk dolu! Veď prášnica ju aj tak nemá.

To už, pokiaľ ide o huby, považujem spisovateľov za informovanejších a väčších milovníkov húb. Kým v časopisoch, najmä v rubrikách humoru, si z hubárov občas aj uťahujú, spisovatelia píšu o hubách často a po dobrom. Len v priebehu týždňa som pri bežnom čítaní prózy v časopisoch našiel asi desaťkrát zmienku aj o hubách. Nech je to akokoľvek, isté je, že väčšina spisovateľov na huby chodí - hoci aj na tomto poli sa stretávajú s kritikmi.

V domovoch spisovateľov v Budmericiach a vo Vysokých Tatrách vládla od jari do jesene hubárska atmosféra. Na tvorivý pobyt v tomto období býval nával. V sezóne na svitaní a v hmlistých ránach vykrádali sa z nich postavy s košíkmi a taškami do lesa - kto skôr!
A že huby hýbali spisovateľmi aj ináč - dôkazom bol i predseda bývalého Zväzu československých spisovateľov - Jan Kozák, ako i nebohý predseda bývalého Zväzu slovenských spisovateľov - Andrej Plávka ... A do toho čarokruhu vtedy prispeli aj slovenskí dramatickí umelci, ktorí si za predsedu zvolil Mikuláša Hubu ...

Dobre zachytil tú budmerickú atmosféru Štefan Žáry na príklade Ivana Bukovčana: „Najšťastnejší bol, keď sa mu podarilo zosynchronizovať čas raňajok s bohatým ranným úlovkom. Prehnal sa popred obloky kaštieľa, vkročil do jedálne a triumfálne postavil na stôl košík voňajúcich sezónnych hríbov... Kútikom očí a skulinou uší zachytával hlas obecenstva... Vzbudil očakávanú pozornosť, pochvalu od nehubárov a vecnú, odbornú kritiku z úst omeškancov, ktorí zaspali a trpko niesli, že im - ako vravieval Mináč - vydrancoval celý revír..."

Nuž - vydrancoval... Bol som s nebohým Bukovčanom niekoľkokrát v lese a viem, že jeho revír bol inde ako Mináčov - chodieval najmä po zarastených lesných cestách a priesekoch: vedel, kam sa dostane čo najviac sinka. A slovo drancovať je v súvislosti s Bukovčanom nenáležité - málokto mal taký vzácny vzťah k prírode. Nejde len o tatranské štíty - pred rokmi bola ukrutná poľadovica, halúzky stromov boli okuté hrubou vrstvou ľadu a lámali sa celé stromy. Kráčajúc v Bratislave pod Slavínom do vŕšku, spozoroval som Bukovčana, ako pod briežkami, ktoré sa z priedomia nahýnali až na dlažbu cesty, kladie ohníčky: roztápal pancier ľadu a vyrovnával tie krásavice.

Raz počas obeda v Budmericiach pri hubovej polievke konverzovalo sa - o hubách. Každý sa naberačkou usiloval vyloviť do svojho taniera čo najviac plátkov. Polievka chutila. Keď už lyžičky štrngali o dná, do ticha, akoby zamyslene, prehovoril hubársky majster Vlado Mináč:

- Hm... Prečo dala kuchárka tie muchotrávky do polievky? Nepoznám ich dobre, dal som jej ich, aby sa v dedine spýtala, či sú jedlé...

Štrngotanie príborov akoby uťal. Ruky zastali na polceste k ústam. Vynachádzavé hlavy spisovateľov nenašli slovka, staršie panie zbledli. Iba Štefan Žáry po chvíli prerušil nehybnosť a ticho, ráznym gestom si pritiahol misu, nabral si do taniera čo najviac hustého a vyhlásil pokojným tónom:

- Aby som sa dlho netrápil!

Bola to muchotrávka červenkastá, jedlá a stráviteľná. Vtip bol stráviteľný ťažšie a Mináč sa musel ešte dlho zaprisahávať, že šlo iba o žart. V každom prípade sa mnohí z jedálne akosi rýchlo vytratili...

Poučenie (od kuchárky) prvé:

Spisovatelia majú neobyčajne kladný vzťah k životu. Svojmu.

Poučenie (od čašníčky) druhé:

Aj spisovateľom treba viac premýšľať nad tým, akú duchovnú potravu predkladajú čitateľom - či ich to tiež nemôže otráviť...

Počas dlhých zimných večerov sa môže hubár zabávať známymi menami: nielen Kozák a Plávka, ale aj Huba či Kožehuba, Hupka, Smrčok, Líška, Kotrč, Ušiak, Strakoš, alebo prekrásne meno Gribojedov, či hoci Pilz.

Pri tomto vydaní tejto knižky som chcel túto kapitolu doplniť o ďalšie príklady z nášho súčasného verejného života. Márne. Huby sa z neho stiahli - s prstom na zozname slovenských názvov húb som sa usiloval nájsť meno aspoň jednej vyššie postavenej všeobecne známej osobnosti - nepodarilo sa. Na jednej z rozhlasových staníc nie našej frekvencie sa síce sústavne ozýva akýsi jedovatý hríb, ale to nie je ono. Pravdaže, rozličných peňazoviek sa pohybuje čoraz viac, aj pôvabniciam merajú hlúbiky i hlávky či klobúčiky na všelijakých súťažiach missiek a modeliek, ale jedno je fakt: v tomto ohľade sa už huby akosi nezviditeľňujú - stiahli sa z politického a verejného života, aspoň pokiaľ ide o priezviská. Pravda, je dosť možné, že národ si mnohých politikov pomenoval po svojom (viď moju zmienku o ľudových názvoch húb), ibaže to sa už bezprostredne našich úvah v tejto knižke netýka.

Roku 1975 som si naplánoval poriadnu hubársku dovolenku na Záhorí a v podniku, kde som pracoval, zahlásil som vopred čerpanie všetkých patričných dní naraz - s nástupom prvého júla. Od jari som robil prípravy - opravoval sušičky, skúmal výstroj, zakúpil som si nový chlebník, nožík, zásobil som sa octom, horčicovým semenom a inými koreninami, kúpil som soľ a poháre na nakladanie húb... Večery som trávil nad mapou, študoval som trasy, vybraté podľa skúseností z minulých rokov a doplnené poznatkami o nálezoch húb z dostupnej literatúry. Ešte posledný júnový týždeň som na kratších prieskumných vychádzkach našiel niekoľko dubákov, kremenáčov i pečiarok... Len keby trochu spŕchlo.

Takto pripravený som nastúpil na dovolenku...

...A po celý júl bola taká šuchotá, že ju porovnávali s rokom 1947! Nerástlo absolútne nič! Tráva poľahla a zožltla. Nad horami a pólami sa vznášal prach. Zem bola dopukaná na dva prsty. Dokonca ohromné stromy v lese vädli.

Rozpáleným mestom sa tmolili ľudia a pochvaľujúc si počasie, náhlili sa k vode. Rozhlas hlásil veľké národohospodárske škody v západnej Európe...

Neviem, čo si o tom mysleli v podniku, kde som pracoval, ale odvtedy som pri plánovaní dovolenkových termínov písomne nahlasoval: podľa počasia...

Možno si niekto učenejší dá viac práce a vypátra, ako kedysi v prajazykoch znel názov pre huby. Mňa očarúva jeho staroslovanská podoba. Znel: gonba, s nosovkou. Počujete, ako to slovo zvoní? Ako meď, ako tvrdý klobúk dubáka! V ruštine sa huby nazývajú - griby. Ale zachovalo sa aj slovo guby vo význame pery, ústa. Ináč, pravda, huba znamená po slovensky aj papuľa. A slová zahubiť, záhuba iste nejako súvisia s otravami z húb. Zrejme si „dobrí" susedia kedysi aj takto vyrovnávali účty... Z dejín Európy je príkladov doložených i nedoložených dosť. V tejto súvislosti stojí za povšimnutie správa z novín - z roku 1977! - že CIA nakúpila za dvestoštyridsaťsedemtisíc dolárov jedovatých húb z Afriky a robila s nimi na osemdesiatich šiestich amerických univerzitách pokusy pri ovplyvňovaní myslenia a správania ľudí...

Pokiaľ ide o slovo gombík, tiež akosi súvisí s hubou. Asi ju pripomínal tvarom. Smena koncom roku 1977 uverejnila fotografiu gombíkov starých Slovanov z deviateho storočia. Až vo mne hrklo: formou sú absolútne totožné s výtrusmi niektorých húb! Ale ako mohli v deviatom storočí napodobniť čosi, čo vidíme iba pod mikroskopom? Fantasta Däniken by si prišiel na svoje!

Možno pri Gombaseku tiež rástlo kedysi mnoho húb; maďarský názov gomba je slovanského pôvodu. Ale máme aj iné podobné názvy: Gomba - Hubice, Gombás - Hubová, Gombosfalva - Hubiná, Gombos Puszta - z neznámych príčin Veľká Ida, Huba - Hubovo...

Ale koľko láskavého vzťahu, fantázie, krásy a poézie je v ľudových pomenovaniach húb: uško, jelienka, pršťoky, hrajhubky, pochabé kuriatka, maslienka, harasník, červené nohavice, vranie uško, veseliarky, ulähliarky, holubienka, srnka ... satan, volovo ucho, volov pysk, barania hlava, biely vlkolak, sopliak, ľabdoš, kalika, svinský syr, vlčí tabak, kukymuky, bábin prd...

Svoj kladný vzťah k hubám prejavila aj niekdajšia bratislavská vrchnosť, a tak máme i Hríbovú ulicu...