Čítanie na pokračovanie

STRATENÍ

Vopred hovorím: nebudem sám proti sebe, preto tu neopíšem drámu, ktorá sa odohrala, keď sa mi raz v lese stratila frajerka. Keby som to tu napísal, nekúpili by ste si inú moju knižku, v ktorej o tom píšem.

Napokon, v lese sa vám môžu stratiť nie iba frajerka, ale aj iné dôležité persóny, o manželkách ani nehovoriac. Ani sa nenazdáte, v lese sa môžete stratiť aj vy. Takže: stratiť sa v lese nie je dôvod k zlomyseľnosti.

Najčastejšie sa vyskytujú tieto prípady:

a) stratil sa vám partner/partneri, s ktorými ste sa vybrali na huby,
b) stratíte sa vy partnerovi/partnerom, ktorí sa s vami vybrali na huby.

Ani v prípade a) ani v prípade b) nemôžete rátať s tým, že stratenec/stratenci nájdu perníkovú chalúpku a všetko sa bude odvíjať ako v rozprávke. Oveľa väčšia pravdepodobnosť je, že sa akousi zázračnou náhodou v lese (alebo v krčme najbližšej dediny) nájdete, natrafíte na seba, prípadne, čo je trochu mučivejšie, nenájdete sa, nenatrafíte na seba. V tom prípade obe strany, tj. tí, ktorí niekoho stratili i tí, ktorí sa stratili, čo je niekedy to isté, s napätím očakávate zajtrajší deň - aby ste sa navzájom telefonicky alebo ináč presvedčili, že výprava bola úspešná a každý zúčastnený sa domov vrátil. V poriadku a s plným košom.

Vzápätí sa dohodnete na spoločnej výprave, ale ak je ktosi z nej neskúsený, nezodpovedný, egoista - zaručene sa stratí v lese zasa.

Ak ste zodpovedný, v okamihu zistíte, že ste sa stratili, začnete sa usilovať nájsť partnera/partnerov - ohlasujete sa zvukovými signálmi a pokúšate sa v duchu rekonštruovať približnú trasu, ktorú ste prešli a smer, ktorým sa poberal váš partner/partneri, keď ste ich v lese naposledy videli.

V prípade, že nie vy ste sa stratili (o čom je každý stratenec skalopevné presvedčený), pokúsite sa o to isté, pretože partner/partneri pociťujú za vás zodpovednosť a pokúšajú sa vás nájsť.

Ak sa vám však ani po dlhšom úsilí nepodarí ponachádzať sa v lese, začnete konať samostatne, bez ohľadu na tých s ktorými ste do lesa vošli: pokúsite sa nájsť čo najkratšiu cestu z lesa von a tam sa zorientovať. Je pravdepodobné, že sa o to pokúsi aj vaša spoločnosť (Zachráň sa, kto môžeš!) a bude sa správať rovnako.

Po nájdení okraja lesa sa usilujte nájsť najbližšie ľudské sídlo, v ktorom bude pravdepodobne aj krčma. Ak v nej už nenájdete stratencov, tak o chvíľu prídu. Potom sa, celí naradostení, tvárte, že sa vlastne nik nestratil, len trochu inými chodníčkami sa kľukatil k vytúženému občerstveniu.

Iným prípadom je, ak polovicu času stratíte hľadaním stratenca a nie húb. Je takmer isté, že pokým vy trávite čas jeho hľadaním, on hľadá huby a, hoci stratený, napokon sa presne tam, kde ste do lesa vošli, celkom náhodou objavíš oveľa väčším úlovkom a bude sa tváriť, akoby sa nič nestalo, akoby ste sa jemu stratili vy. V takom okamihu prežijete nezabudnuteľné hnutia mysle, ktoré však radšej nedávajte najavo.

HUBÁRSKY RADAR

Raz som strávil tri týždne na strednom Slovensku na chate. Mala to byť radostná príležitosť, ktorá mohla podstatne ovplyvniť môj ďalší život. Ukázalo sa, obrazne povedané, že som si pomýlil muchotrávku červenkastú s tigrovanou a doplatil som otravou, aj keď nie práve fyzickou...

Ale všetko zlé je na čosi dobré - rád si spomínam na množstvá kozákov a kremenáčov, ktoré som vtedy nosil z neveľkej mladej breziny, stratenej hlboko v horách uprostred smrekovej monokultúry. Bol koniec augusta - začiatok septembra, ale nijaké iné huby okrem pár kuriatok som tam nenašiel. Iba drevorubači zo vzdialených kútov nosili obrovské vatovce - mali asi štyridsaťcentimetrový priemer.

Krajina bola charakteristická nevysokými homolovitými kopcami so strmými svahmi, tu i tam navŕtanými prastarými baníckymi štôlňami. Voľakedy tam ťažili železo. Aj hlina bola akási červenkastá, prezrádzala vysoký obsah kysličníka železa. Na tomto podklade rástli smreky. Široko-ďaleko nebolo listnatého stromu, najmä nie duba. Raz, idúc s nákupom z dediny, zbadal som na homoli po ľavej strane asi v strede svahu neveľký dubový strom, taký zákrsok, osamotený v záľahe ihličnatých stromov. A vtedy vo mne zapracoval „hubársky radar". Odložil som nákup, odlomil palicu a dal som sa šplhať po príkrom svahu. Asi päťdesiat metrov som sa vyťahoval od kmeňa ku kmeňu, aj palica mi zletela do doliny - až som sa ocitol pred oným zákrskom.

Strom sa ledva držal v skalnatej a tenkej vrstve pôdy, korene mu trčali navonok. Ako predlaktie hrubý koreň sa na jednom mieste vynáral z pôdy a v oblúku asi pol metra dlhom sa vracal do machu. A v strede tohoto oblúka vyrastal - dubák! Ale aký! Mohutný, s klobúkom uprostred preliačeným, až to vyzeralo, akoby bol sám vytlačil ten koreň spod vrstvy pôdy. Musel som ho pozdĺž koreňa rozrezať, aby som ho mohol vyňať. Čo hovoriť - usušený sa len-len vmestil do litrového pohára.

Ako sa nezabúda na zlé, tak ani na dobré. Do tej chaty vraj predo mnou chodievali rozličné osobnosti. Ja som sa tam ocitol náhodou.

Ale na ten dubák nezabudnem.