Čítanie na pokračovanie

S KÝM CHODIŤ NA HUBY

Na huby môžete chodiť s kýmkoľvek.

Pravda, už sme spomínali, že skutočný hubár po lese chodí najradšej sám. Je to vynikajúca príležitosť osamieť v prepchatom svete; takú chvíľu pre seba potrebuje každý. Nič a nik vás nevyrušuje, môžete sa najlepšie sústrediť na vnímanie lesa, sústrediť sa na hľadanie húb a i sám na seba. Napokon - hubár v lese nie je nikdy sám: uprostred lesného života sa nemožno cítiť osamoteným.

Na huby sa, pravda, môžete vybrať aj s osobným nepriateľom, s ľuďmi nepríjemnými, rozčuľujúcimi. Pohoda pokojného lesa vari prispeje k náprave vašich vzťahov, jeho čistota ovplyvní aj vás, dá vám možnosť zhovárať sa o veciach, ktoré zbližujú, vyjasniť si vzťahy.

S notorickými závistlivcami sa však na huby chodiť neoplatí. Ani s takými, čo chcú iných vo všetkom pretromfnúť. V prvom prípade budú s netajenou zlosťou závidieť každú peknú hubu vám, v druhom - ak takisto nedokážu skryť svoje chválenkárstvo - vás znechutia a vrátite sa domov otrávenejší, než ste šli do lesa.

Dobre sa chodí na huby s príjemnou partnerkou, ak má, pravdaže, naozaj záujem ich hľadať. Partnerka, ktorú radi berieme do lesa, musí mať turistické sklony a snahu znášať s vami zlé i dobré - predierať sa húštinami, byť vytrvalou, nebáť sa dažďa a má byť schopná tešiť sa z húb. Nič nie je otravnejšie ako partnerka, ktorá dáva celou cestou najavo, že ju hubárenie nebaví a celú námahu podstupuje vlastne len kvôli vám.

Nie je príliš vhodné chodiť na huby s nadriadeným šéfom, ktorý sa pokúša nasilu robiť múdrym a vnucuje vám svoj názor na jednotlivé huby. Taký predstavený máva okrem toho tendenciu rozhovoriť sa o pracovisku, o spolupracovníkoch a vyzvedať sa na súkromie i náladu podriadených. Okrem toho si môže vašu prípadnú prevahu v tejto oblasti kompenzovať na pracovisku. A ak sa spolupracovníci dozvedia, že ste boli so Šéfom na hubách, ľahko stratíte aj ich dôveru.

Chodiť na huby s podriadeným môže a nemusí mať výhody. Aj to závisí od charakteru. Podriadení majú tendenciu pôsobiť v lese ako cvičené psy alebo ošípané pri hľadaní hľuzoviek robiť všetko za vás, upozorňovať vás na huby, alebo vás k nim aspoň nenápadne privádzať, robiť sa, že ich nevidia, a potom vám nemiestne lichotiť a preceňovať vaše schopnosti. To môže zhubne vplývať i na vašu vlastnú mienku o sebe a na sebakritickosť, a napokon: celkom ináč sa budú o vašich schopnostiach vyjadrovať na pracovisku, o tom buďte presvedčení.

S cudzou manželkou chodiť na huby je riziko. S vlastnou menšie, ale neodporúča sa to robiť pričasto, ak len nie je rovnako vášnivá hubárka ako vy. Musíte mať z pekla šťastie, ak máte takú manželku - vydržíte s ňou aj okrem húb zrejme na celý život. Občas stretávam v lese také dvojice starších ľudí a pripadajú mi ako čerství milenci - neraz sa vedú za ruky...

Raz som sa vybral na huby s dvoma známymi slovenskými satirikmi. Jeden rád huby zbiera, druhý ich radšej jedáva. Bola neskorá jeseň a po nociach už primŕzalo, ale v dubinách ešte rástli bedle aj iné huby. Nazbierali sme zopár bediel, pôvabníc fialových, strmuliek inovaťových a suchohríbov plstnatých. Odrazu sa obloha zatiahla a spustili sa husté biele vločky. Po chvíli už všetko pokrývala hrubá vrstva snehu. Z lesa sme kráčali bielou zasneženou krajinou, a sami ako snehuliaci uprostred zimy - plné koše húb v tejto situácii vyzerali naozaj komicky.

Nuž ale to sa iste prihodí len vtedy, ak idete na huby so satirikmi...


HUBÁRSKE SÚŤAŽE

Hubárske súťaže sa konajú v každom lese a vždy, keď čosi rastie. Nik ich nevyhlasuje, ale len čo sa do lesa vyberie väčšia (t.j. dvaja a viac) partia, okamžite sa začne súťažiť- už počas zberu si jeden druhému nazerajú do košíkov a usilujú sa navzájom pretromfnúť v počte, množstve, druhu a kráse nájdených húb. Aj keď hubárčite sám, neraz stretnete osamelého hubára a už nevdojak porovnávate jeho úlovok so svojím. Nehovoriac o závere hubačky, keď sa viacero hubárov postretá v krčmičke, aby sa občerstvili.

Takpovediac - na hubačke súťaží každý s každým a neustále.

Okrem toho však existujú aj viac-menej „oficiálne" súťaže v zbere húb. Takúto súťaž raz vyhlásil medzi svojimi priateľmi Slavo Hagara, autor krásnych fotografických atlasov húb.

Pozval zopár ľudí do „svojho" terénu neďaleko Bystričky pri Martine. Terén dokonale pozná, má odtiaľ nafotografovaných množstvo húb. Zdalo sa, že využije výhodu domáceho prostredia.

Celkom nevyužil. V počte nájdených druhov áno, ale po celý čas sme sa urputne ruvali o najväčší počet nazbieraných dubákov. Chvíľu viedol on, chvíľu ja. V tejto disciplíne sa súťaž skončila nerozhodne 5:5.

Dlho ho to mrzelo.

Na oplátku som ho pozval do záhorských lesov v okolí Adamova. Prišlo aj zopár bratislavských priateľov a súťaž sa začala. Vtedy sa ukázala kvalita hubárov. Súťaž by bola už-už vyhrala moja priateľka, mladá hubárka, ibaže ja som - z hostiteľskej zdvorilosti - Slavovi Hagarovi nenápadne poukazoval tie najlepšie miesta, poskytnúc mu tak určitú výhodu v neznámom teréne. Pravdaže, našiel veľa krásnych húb - aj si ich vyfotografoval, vrátane tých najzaujímavejších nálezov iných súťažiacich. Ja som vyhrať nemohol - po celý čas som musel v lese sledovať tú hŕstku nedisciplinovaných hubárov, obiehať ich a dbať, aby sa v lese nepotratili, pretože lesy sú to rozsiahle a viacerí boli v tom teréne po prvý raz. Len málo času mi zostávalo na hľadanie húb. Ale zato sa potom Slavo Hagara dlho vystatoval, ako ma porazil „na vlastnom ihrisku"! Nevďačník! Týmto slovom by som však zmienku o Slavovi Hagarovi nerád ukončil, pretože je to mimoriadne vzdelaný hubár a náš vari najlepší fotograf húb! Aj keď, pravdaže, nevdačník!