Čítanie na pokračovanie
Ján Majerník
A predsa ... rastú!
Vydané v roku: 1998
Časť: 20
NATRAFIŤ NA SPRÁVNEHO KRČMÁRA
Pred rokmi, mladší, som mal takúto myšlienku: hubár by mal mať frajerku v každom teréne! Príde nečas, premokne, premrzne - kto ho nachová, napojí, zahreje? Pravda, myšlienku sa mi z akýchsi príčin realizovať nepodarilo, a tak som zostal pri tom, že mám v každom teréne známu krčmičku, kam sa v takých prípadoch uchýlim, kde sa nachovám, napojím, zohrejem... Nie je to ono, ale čo už...
Krčmy (pod tým slovom rozumiem občerstvovacie zariadenia všetkých kategórií) hrali a hrajú - napriek ich odsudzovaniu - v európskej a teda aj v našej kultúre i politike významnú úlohu. Väčšiu, ako si ktokoľvek na prvý pomysel dokáže predstaviť. Dejiny, literatúra i umenie to dokazujú. Bez krčmičiek by sa na svete udialo mnohé celkom ináč, netrúfam si povedať, či aj lepšie. Zastavili sa v nich na svojich cestách nie iba Puškin, Balzac či Bajza, ale podnes v hoteloch (čiže krčmách) sa ubytúvajú štátnici pri svojich rokovaniach, a súdiac podľa toho, ako svet vyzerá, nie je isté, či im podávajú najkvalitnejšie nápoje...
Ale nechcem tu ospevovať krčmy, ani ten náš spisovateľský klub, v ktorom jeho vedúcemu už roky sľubujem, že nazbieram huby, prinesiem ich, on mi dá kuchársku čiapku a zásteru, a uhostím spisovateľov vlastnoručne pripraveným hubárskym jedlom. Je to slávny vedúci, vari najlepší kuchár na Slovensku, ten pán Antovszky, hoci mu nezabudnem, že keď s ním robili rozhovor v rozhlase, zmienil sa o mne a o našej dohode, dodajúc: „No neviem, kto by tie jeho huby jedol..." Vzápätí som navaril kapustnicu s hubami pre redakciu a konzumovali sme ju v klube - a šéf musel uznať, že takú skvelú veru v klube nevaria... Ibaže to už do rozhlasu nepovedal...
V hlave už roky nosím inú krčmu - hubársku. Mám v najspodnejšej zásuvke pracovného stola, na tajnom mieste, aby mi ho nik neukradol, projekt takej krčmy, ktorá by mohla byť pýchou hoci Bratislavy či Košíc, pretože, pokiaľ viem, v strednej, ba ani vzdialenejšej Európe takej špecializovanej krčmy niet! Sú všelijaké iné - rybárske, poľovnícke a podobné, ale hubárskej niet! Všetko sa unifikovalo do rozličných macdonaldov s harburgermi, pizzérií a iných mizérií, krčmu od krčmy rozoznáš pomaly iba podľa toho, že v jednej vysmážajú na pripálenom oleji, v inej na čerstvom, ale všade to isté.
A taká krčmička s jedlami z húb! Cudzinci by sa šli potrhať!
A veď sa aj trhajú - o naše huby, vykupujúc ich kade-tade po Záhorí i ďalších dedinách, a v našich obchodoch pre nás zostávajú, na hanbu sveta - sušené šampiňóny!...
Taká krčmička by si žiadala aj osobitný sortiment nápojov. Originálnych, slovenských! Aj nealkoholických (s hubami konzumovať alkohol sa neveľmi odporúča!) Všetko mám v tom projekte, aj také veci, o ktorých by ste netušili (ale iné národy tušia a vedia), že sa dajú piť...
Ibaže o takú krčmu, teda o jej zriadenie, nik nemá záujem. Ja zasa nemám na ňu peniaze. Taká krčma chce telom-dušou hubára a fajnšmekra. A celý personál, ktorý má huby rád, a nie iba na tanieri. Taká krčma by bola, mohla byť, kultúrnym stánkom. Raritou.
Lenže to by bolo treba natrafiť na správneho krčmára.
Uverejnené so súhlasom autora.