Čítanie na pokračovanie

TAJOMSTVO KURIATOK A BEDIEL

Medzi Slovákmi majú kuriatka osobitne postavenie. Pradávno to vyjadrili aj zdrobneninou v ich pomenovaní: je to láskavé pomenovanie, ale neobyčajne presné: veru, to v zeleni machu, ihličí roztrúsené či spod vlaňajšieho lístia vykukujúce Čudo naozaj pripomína aj farbou, aj očividnou skromnosťou žltučké, čerstvo vyliahnuté kuriatka. Keď sa ich húfiku dotkne slnečný lúč, zažiaria ako poklad z číreho zlata, ktorý sa zničoho-nič dostal na povrch lesnej podstielky... A ony sa pokladom takmer naozaj stali - v nedávnych rokoch v prírode prudko ubúdali, aj tam, kde ich vždy rástlo hojne, prestávali rásť, až sa dostali medzi chránené huby! Isto, v minulosti ich hojne zbierali takmer všade - ich obľuba nebola obmedzená krajovými zvyklosťami. Praženica z kuriatok chutila všade, všade to bola huba azda po hríbe najviac cenená. Istý čas sa videlo, že kuriatka na Slovensku už vyzbierali, zničili ich podhubie a kuriatková polievka či praženica zostanú už iba spomienkou labužníkov. Nevraviac o paprikáši z kuriatok! Mňam!

Kuriatko, okrem farebného pôvabu, má aj neobyčajne zaujímavú jemnú vôňu. Zarána, za rosy tam, kde sa vyskytujú, skúsený nos hubára v zmesi všetkých lesných vôní zaregistruje vôňu kuriatok. Hoci, pripúšťam, keď ich už máte v koši, nijako osobitne prenikavo nevoňajú. V lese, to je iné!

Kuriatko je aj inak zaujímavá huba - len veľmi-veľmi zriedka ho nájdete načaté hmyzom. Ba aj pre slimáky akoby neboli pochúťkou, hoci hlodavce ich konzumujú. Kuriatko totiž vôbec nie je také bezbranné, ako by sa na pohľad a podľa jeho mena dalo predpokladať. Patrí medzi huby, ktoré majú tvrdú, húževnatú dužinu najmä v hlúbiku - na starosť skôr schnú, ako hnijú. Hmyz, ktorý by sa do dužiny zavŕtal, je stratený - usychajúca dužina sa scvrkne a rozmliaždi ho. Hmyz to dobre vie, a preto sa kuriatkam vyhýba.

Ako vravím, kuriatka takmer vymizli. Najprv sa začali objavovať na pre nich netypických miestach (v hlbokých listnatých lesoch), potom rástli čoraz menšie a čoraz krehkejšie, až...

Až ich zachránili politici!

V ostatných rokoch je kuriatok čoraz viac a rastú - ako divé! Od roku 1990 rok čo rok hojnejšie. Mám o tom teóriu, ktorú mi potvrdili aj iní hubári (hoci ďalší majú teórie celkom iné): v tom čase sa prudko u nás i v susedných krajinách znížila továrenská produkcia, následne sa znížilo znečisťovanie ovzdušia i pôdy - a kuriatka to zaregistrovali, nastali pre ich rast lepšie podmienky. A opačne - možno si niektorí hubári všimli, že v ostatných 2-3 rokoch už v záhorských borovicových lesoch tak hojne nerastú suchohríby hnedé! Tie majú rady kyslú pôdu...

Možno vy máte teóriu zasa inú, svoju vám nevnucujem, ale mne sa vidí tá súvislosť nápadná. Slovom, kuriatok je čoraz viac... a ja neviem, či byť tomu rád...

Spozoroval som ešte jednu zaujímavosť: v lesoch sa nápadne znižuje výskyt bediel vysokých (výskyt bediel červeňajúcich oproti tomu zostáva nezmenený, ba vidí sa mi, že vzrastá). Možno ste to na prvý pohľad nezbadali - a, napokon, iba málo hubárov rozlišuje tie dva druhy bediel - pretože bedľa je veľmi nápadná huba a aj pri neveľmi hojnom výskyte budí dojem, že jej je v lese dosť, v ostatných rokoch nie iba na typických miestach jej výskytu - v presvetlených dubinách a na ich okrajoch (ako to píšu atlasy), ale aj v rozľahlých lesoch Záhoria, aj na iných miestach - v borinách. A narastajú čoraz menšie - asi do úrovne bedle červeňajúcej. Môžem sa mýliť, moje tvrdenie by vyžadovalo dlhšie skúmanie, rozbory pôdy, štatistiky počasia, teplôt a podobne, ale dlhotrvajúcim sledovaním rastu a lokalít bedle vysokej prichádzam k uvedenému záveru.

Pravdepodobnou je ešte však jedna možnosť: bedľám začali venovať väčšiu pozornosť hubári a lokality nachádzam už vyzbierané! Nieže by si boli hubári v minulosti neboli všímali bedle, ibaže väčšinou ich zbierali mestskí hubári, miestni vidiečania im až takú pozornosť nevenovali. V ostatných rokoch však vidno čoraz viac hubárov vychádzať z lesa s košíkmi bediel, a to aj miestnych hubárov. Menšou dostupnosťou potravín, najmä
mäsa, jeho zdražením, prišli ku cti aj bedle - z nich možno upražiť rezeň, ktorý síce nedosahuje výživnosť bravčového, ale chuťou nijako za ním nezaostáva, ak ho neprevyšuje! A tak možno predpokladať, že bedle sa dostávajú aj na sviatočný stôl čoraz širšieho okruhu ľudí. A preto je ich v lese menej, ako bývalo, hubári ich už neobchádzajú, ale vyzbierajú do jednej.

Táto kapitola bola už na papieri, keď som o napísanom trochu zapochyboval. Tesne pred dlhými dažďami na rozhraní júna a júla 1997 som v lese zažil neobyčajnú hubačku: pôda už v horúčavách dosť vyschla, vial teplý južný vietor, ale na svahu, ktorý rád navštevujem, začali rásť dubák)' ako divé. Už celkom maličké mali vysušené, popukané klobúčiky, ale tlačili sa na povrch ako opreteky, rástli priam pred očami.

Vtedy mi prišlo opäť na um, že podhubie akoby „cítilo" nastávajúce dažde (po ktorých bolo toľko pustošivých povodní na okolí i u nás), a usilovalo sa rýchlo a za každú cenu utvoriť plodnice, pretože, ako je známe, vo veľmi rozmočenej pôde huby nerastú, ak, nuž v zapätí hnijú a je to nevhodné prostredie na ich rozmnožovanie sa. Začal som dumať nad tým, že vlastne aj neobyčajný výskyt kuriatok v ostatných rokoch môže mať aj iné príčiny: ich podhubie už definitívne chradne, vymiera, a cítiac svoj koniec, usiluje sa ešte zachovať svoj druh za každú cenu, a teda utvárať čo najviac plodníc, výtrusov, aby v nepriaznivých podmienkach druh predsa len zvýšilo pravdepodobnosť svojho prežitia. Ani toto vysvetlenie nie je bez logiky, ale aká je skutočnosť, to sa uvidí až v budúcnosti - dúfam, v budúcnosti s hubami, a teda aj s kuriatkami.

Chodili sme po lese ďaleko od najbližšej dediny. Koše sme mali plné a aj preto, že sa obloha zamračila a chystala sa búrka, pobrali sme sa k autu, parkujúcemu neďaleko na lesnej ceste.

- Počul si ten vtip, ako si jeden uprostred lesa zavrel kľúče od auta v aute? - pýtal sa kolega, vracajúc sa po chvíli od svojej embéčky.

- Nie.

- Tak sa pozri do môjho auta! Kľúče ležali na prednom sedadle, cez zatvorené okno ich bolo jasne vidieť - vlastne čoraz nejasnejšie, lebo obloha sa zaťahovala už do čierna a dunel hrom.

Chvíľu sme sa smiali, chvíľu nám bolo do plaču. Pokúšali sme sa auto otvoriť, no okrem hubárskych nožov sme nemali poruke nič iné. Vtedy som si na čosi spomenul.

- Moment! - povedal som a zmizol som za krovím. Ako sa dalo predpokladať, vŕšila sa tam hŕba odpadu - porozbíjaný železobetón a kovový šrot. Nebolo umenie nájsť medzi tým haraburdím kus pevného drôtu, ba dal by sa z toho odpadu vystavať na návrší hoci aj hrad! I so zariadením, pravda, už trochu nemoderným, ktoré ľudia povyhadzovali zo starých domov... Lesy okolo dedín a miest sú hotovými smetiskami. Niektoré sú priam obsypané odpadom, od plechovíc po celé karosérie áut, od plachiet z plastickej látky po celé postele. Hrnce, vyradené sporáky, kachle, rúry, staré handry - všetko rozosiate alebo nakopené po hektároch lesov! Huby tam rástli - rastú aj teraz, - no komu by sa chcelo hľadať ich na smetisku? Prídeš do takého lesa a máš po nálade! Napríklad na Záhorí - dediny svietia čistotou a upravenosťou, ale skúste nazrieť vedľa do lesa!

Dikobraz kedysi uverejnil kresbu dvoch mužov, ktorí sa stretli v lese a každý mal košík. Jeden z nich zbieral huby a ten druhý vraví:

- Kdepak na houby, já chodím do lesa na náhradní díly...

Lesy sú zakrámené aj ináč. Pamätám - kedysi z nich chodili babky s nošami dreva, raždia, vyzbierali po drevorubačoch všetky triesky. Dnes obyčajne zostane všetka haluzina na mieste. Ak občan potrebuje drevo, zájde si vyťať celý strom, načo by sa babral s raždím! Raz som postál na lesnej ceste. V priebehu hodiny som narátal až troch s kárami plnými čerstvo zoťatých mladých stromov. Že šlo o nelegálnu činnosť, dalo sa poznať aj podľa pníka - stromy neboli odpílené: pytliak si berie sekerku pod kabát a zanecháva po sebe štrbavý pník. A čo sa v ostatnom čase deje dokonca na chránených územiach!

Len zriedka vidno haluzinu poctivo uloženú na jednu hŕbu a pripravenú na odvoz. Ach, kdeže dávne babky sú! Kdeže sú lesy ako vyzametané priedomia?

Až dojímavo staromódne pôsobí za takých okolností hubár, ktorý v lese hĺbi jamku, aby do nej natrúsil pozostatky po občerstvení; tie šupky, škrupiny, ohryzky, papierové vrecúška... Malo by byť zákonom pre všetkých návštevníkov lesa, že odpad zo všetkého, čo prinesú, aj z lesa vynesú a zahodia na patričné miesto. Poznám vzácnych turistov i hubárov, ktorí na tento účel nosia so sebou osobitné vrecúško.

Napriek porekadlu o menách istého druhu ľudí na všetkých stĺpoch, mám ešte aké-také pochopenie pre srdiečko a kroniku lásky vyrytú do kôry stromov...

Škoda len, že kým tie srdcia časom rastú a mohutnejú, sotva to možno povedať o citoch, takto zvečnených v lesnej kronike... V bratislavských lesoch je veľa takýchto záznamov i na kôre vzácnych bukov a mocných hrabov. Povedzme, že dospelým stromom to až natoľko neškodí. Ale čo povedať o ľuďoch, ktorí- len tak z pasie - odlúpnu nožiskom kúsok kôry z mladej briežky a ďalšie doslova dokatujú zárezmi. Čo povedať o predvianočnom plienení mladých borovicových porastov?!

Túto knihu som začal písať za dlhých zimných večerov... V oblokoch okolitých domov sa večermi rozsvietia borovice vysoké po povalu a mne je smutno: koľko lesa každoročne zaplatí životom za túto chvíľkovú výzdobu príbytkov... Neodtajím v sebe spomienky z detstva, ale či radosť a pohoda za rodinným stolom je nevyhnutne podmienená čo najhonosnejším stromom? Možno sa tou rozsvietenou nádherou márne plátajú a nahrádzajú iné veci.

Ale trochu sme odbočili...