Čítanie na pokračovanie

HUBÁRSKE ŠŤASTE, HUBÁRSKY UM

Košík je rýdzikov plný,
masliaky nieto kam dať...

A.N. Tolstoj

Pred niekoľkými rokmi som sa ocitol v zložitej životnej situácii. Na také situácie je najlepší recept: chodiť na huby. Ibaže bola práve zima. Štítivo sa na mňa usmialo šťastie a pomohlo mi nájsť podnájom v záhradnej búde blízo lesa neskoršie z jari do jesene som tento fakt pre blízkosť húb oceňoval. V samotnom domku som sa stretol s hubami hneď: plesniveli steny, potraviny, oblečenie a niekoľkokrát som sa priam prepadol pod zem - drevenú dlážku, spod ktorej začali najprv vyliezať veľké slimáky, celkom rozožrala drevokazná huba... Slovom, bývanie ako stvorené pre hubára.

Ale - bolo tam ticho, a ak mi práca nešla, vybehol som do lesa: rástli tam kozáky brezové, masliaky a všeličo iné.

Chodil som na huby aj do vzdialenejších končín - najmä na Záhorie. Raz som sa však zhodou okolností nemohol v priebehu týždňa uvoľniť z pracoviska. Spočiatku ma to ani veľmi nemrzelo: huby akosi nerástli, takže som ani nepomyslel na záhorské terény, kam som aj tak chodieval na sklonku týždňa.

Ibaže vtedy sa zo Záhoria vrátil sused s manželkou a plnou dodávkou prekrásnych dubákov a šampiňónov. Iba tak náhodou si tam odskočili pozrieť sa - a nazbierali...

- To je ono, - pochvaľovali si, - keď huby netreba hľadať, iba zbierať!

Hoci som presvedčený, že práve to nie je ono, pocity, ktoré ma vtedy ovládli, radšej nespomínam. V tom roku som sa totiž práve z tých terénov vrátil už niekoľkokrát naprázdno. Nasledujúci týždeň na pracovisku sa mi vliekol pomaly ako nikdy predtým a pravdaže, zasa som v sobotu nič nenašiel...

Z toho vyplýva, že na huby treba mať aj šťastie.

Potvrdzuje to ďalšia príhoda.

S priateľom - hubárom sme sa autom náhlili na Záhorie. Kúsok za Bratislavou je z cesty odbočka smerom do lesa na miesto, kde sme niekoľkokrát našli májovky a rýdziky. Bolo už po sezóne májoviek a rýdziky rastú až v neskorú jeseň. Napriek tomu nás pri odbočke pochytila čudná zvedavosť - a rozhodli sme sa len tak na chvíľočku pozrieť, čo nového v našom známom lesíku.

Na Záhorie sme sa toho dňa nedostali: pod nízkymi borovicami rástlo masliakov ani hviezd na jasnej oblohe. A akých! Od celkom drobulinkých, ako starý desaťhaliernik, po najideálnejšie, asi so štvorcentimetrovým priemerom. Všetky akoby vyrástli za poslednej noci - nikde nebolo ani stopy po tom, že by už o nich niekto vedel. Bol to úplný masliakový zázrak: pod nízkym porastom borovíc sme sa posúvali, ležiac na boku, a vyberali sme huby. Tisíce húb. Naplnil som kôš, sieťovku, rezervné vrecká od zemiakov, musel som vyzliecť plášť a urobiť z neho nosu. Spod ihličia vyrastali celkom navidomoči - tam, kde sme ich už vyzbierali, zjavili sa po chvíli nové. Bol to neuveriteľný zážitok.

Po štyroch dňoch sme sa na miesto vrátili - po masliakoch nebolo ani stopy. Akoby tam nikdy nerástli.

Presne podobný zážitok sme mali neskoršie. Takisto cestou na Záhorie som pri jednej vysokej borine navrhol, aby sme zastali a nazreli do nej. A natrafili sme na výbuch mladuškých suchohríbov hnedých. Odvtedy tam chodíme rok čo rok.

Inokedy po zložitých pozorovaniach počasia, skúmaní predchádzajúcich rokov pódia hubárskeho kalendára i podľa všetkých racionálnych predpokladov vyberieš sa do lesa „naisto" a odchádzaš s prázdnym košom.

Pri istej obci blízko Bratislavy vedie popri potoku medzi dvoma svahmi lesná cesta. Chodím ta často na kozáky brezové - na pravom svahu sa tiahne rozsiahla mladá brezina. Na ľavom svahu pod starými bukmi rastú hríby. Terén je známy, chodí tam veľa miestnych i bratislavských hubárov - poznáme sa už aj po mene a po signáloch v lese. Istý hubár z Bratislavy ta chodí už takmer dve desaťročia a pozná hádam každý kriak. Možno ho stretnúť najmenej dvakrát do týždňa.

Raz som sa vybral na to miesto sám. Skúsenosť mi vravela, aby som sa dal po bukovom svahu - niekoľko dní predtým začali rásť hríby. Ibaže sa mi zrazu zazdalo, že z protiľahlého svahu na mňa akosi veselo hľadia briežky, nuž som zamieril rovno k nim. Čo povedať - v živote som nenazbieral toľko a takých krásnych hríbov brezových - celkom určite tam nebol predo mnou nik, čo by mi mohol pokaziť radosť. A pritom na ten svah chodím každoročne - dovtedy som okrem brezových kozákov, plávok a prašníc na tých miestach nikdy nenašiel nič.

Z bukového svahu sa občas ozvalo zakukanie kukučky - to si môj známy hubár so svojím priateľom signalizovali vzájomnú polohu. Vôbec im neprekážalo, že v jeseni kukučky nekukajú. Ale keď sme sa stretli, vracajúc sa po lesnej ceste k autobusu, kukanie ich prešlo a "kukali" len na môj úlovok.

Čo z toho vyplýva?

To, že hubár musí mať aj šťastie, lepšie povedané - akýsi cit, hubársky zmysel, ak chcete - radar. Akýsi podvedomý počítač, kam sa ukladajú poznatky a skúsenosti z uplynulých rokov, aby vo vhodnej chvíli, na vhodnom mieste, vo vhodný čas viedol jeho kroky tým najsprávnejším smerom, do toho najsprávnejšieho lesa. Pravda, dobrou pomôckou je napríklad aj hubársky kalendár, kam si treba značiť miesto, čas a druh nájdených húb -ale ani naň sa nemožno stopercentne spoľahnúť. Okolností, ktoré ovplyvňujú rast húb, je toľko, že samotnou logickou úvahou hubár úspech nedosiahne. Ani počasie nevedia meteorológovia predpovedať s istotou. A huby sú ešte vrtošivejšie - na ich rast nemá vplyv iba počasie, ale aj ďalšie faktory: miestna mikroklíma, vlaha, smer obrátenia svahu, predchádzajúce okolnosti, vplývajúce na rozvoj podhubia a tak ďalej.

Preto sa hubár na svojich potulkách bez šťastia sotva zaobíde.

Ale ak sa vám aj šťastie obráti chrbtom a idete z lesa či hory s prázdnym košom - nič si z toho nerobte, aspoň presne viete, kde huby nerastú.