Čítanie na pokračovanie

POĽOVAČKA A POĽOVAČKA

Ruský spisovateľ S.T. Aksakov v minulom storočí nazval hubárenie „treťou poľovačkou" - prvou je poľovačka na zver, druhou na ryby. „Tichá je poľovačka na huby," - napísal Vladimír Solouchin , známy ruský básnik a prozaik, autor pozoruhodnej knihy Poľovačka na huby. Tvrdí, že táto „tretia poľovačka" sa nevyrovná iným, hlučnejším, už preto, že pri nich máme dočinenia so živými tvormi, ale že môže súperiť s mnohými, takpovediac podružnými poľovačkami (na lesné plodiny a podobne).

Nuž...

Pomenovanie je to výstižné - tretia poľovačka, poľovačka na huby.

Žiada sa však polemizovať s tvrdením, že by sa nevyrovnala iným, hlučnejším. Naopak.

Poľovníctvo je v podstate ukájanie pravekého pudu lovca, ktorý drieme kdesi v našich bunkách. V koreni tejto vášne je - zabíjanie. V našich podmienkach už nie z nevyhnutnosti, ale zo športu. Môže byť na vec iný názor, ale som presvedčený, že hospodársky úžitok z lesnej zveriny nie je medzi motívmi, ktoré nútia človeka stať sa poľovníkom, na prvom či poprednom mieste. Naopak, poľovačka na zverinu sa stáva akousi aristokratickou výsadou. Básnik Vojtech Mihálik to výstižne vyjadril:

„Len čo sa ktosi niekým stane, kupuje si pušku a poľuje!"

V rybárstve ide o podobný základný motív, ibaže je to zábava oveľa demokratickejšia a prístupnejšia. A trochu zaujímavejšia: ryby nevidno, s predmetom lovu treba zápasiť aj intelektuálne. Ryba nezaberie hocikedy a na hocičo! Treba poznať jej povahu, záľuby a vrtochy! To nie je uvelebiť sa celkom nerytiersky na vybudovaný posed a čakať, kým sa zver dostaví na lúku, kam sme ju privábili! Pri poľovačke na zver je zabíjanie neosobné, vzdialené. Pri rybačke - tam je kontakt s úlovkom bezprostrednejší. A ryba má dokonca ešte aj šancu vyšmyknúť sa rybárovi z rúk!

Pravda, poľovačka na zver je zdravšia, vyžaduje si pohyb. A iste aj vedomosti, poznanie zveriny, ovládanie taktiky a stratégie poľovníka. Nemalý úžitok prináša aj starostlivosť poľovníkov o život zveriny a lesné prostredie vôbec. Rybačka - to je tiež „veda" pre laika, hoci posedávanie na brehu je často predmetom vtipov. Poľovačka na huby je navonok záľubou prostých ľudí- nevyžaduje si osobitnú techniku, finty a flinty, háčky a „sáčky", nite a pitie. Nevyžaduje si cvičených psov - ak nerátame možnosť hľadať pomocou nich hľuzovky pod zemou. Na tento účel sa niekde používajú aj ošípané. Netreba k nej najmodernejší prút, osobitnú výstroj - stačí sa poriadne obliecť, vziať kôš a palicu. Ale zároveň si táto poľovačka vyžaduje viac vedomostí, skúsenosti a dôvtipu než ktorákoľvek z predchádzajúcich. Vyžaduje si detailnejšie poznanie lesa ako prvá, hlbšie vedomosti ako druhá (veď koľkože je druhov rýb a všetky sú prakticky jedlé!), a najmä - vyžaduje si aj väčšie fyzické úsilie. Možno súhlasiť so Solouchinovým vyznaním: „Ja osobne uprednostňujem huby, tie totiž treba hľadať, ergo, nemusia sa vždy nájsť, pričom treba mať isté vedomosti o miestach, kde rastú, o okolí, a pravda, aj šťastie... Neistota, prekvapenie, a to všetko dokopy je nesmierne zaujímavé a človeka vzrušuje." Múdro povedané! Veď čo je vzrušujúceho na love zveriny, keď poľovník pozná v revíri jej presný počet, druh, pohlavie, vek, ba hádam pozná jelene už po hlase. A zajace sú všetky rovnaké.

Hubár? Ten sa za každým kríkom môže dožiť prekvapenia. Môže - ale nemusí. Záleží aj od jeho dôvtipu, pozornosti, vytrvalosti a námahy. Musí pracovať oveľa viac rozumom i nohami.

Pravdaže, za kríčkom možno niekedy objaviť aj zlého horára... či skôr „za každú jedličku", ako spievajú dievčatá v peknej pesničke. Ale to len potvrdzuje, že pri hubárení nie je o prekvapenia núdza...

Aj v hubárovi je kus pravekého lovca či ešte dávnejšieho tvora: zberača, ibaže jeho činnosť je už riadne vedecky podložená. A hospodársky úžitok? Koľkokrát do roka jeme divinu - a koľkokrát huby?

Viem, že lovci a rybári nebudú so mnou súhlasiť. Nuž ale - každá líška...

Medzi poľovačkami na zverinu a ryby a poľovačkou na huby sú aj iné rozdiely. Tí prví majú nielen svoju „latinu" (rybári aj známe gestá), ale disponujú aj nespočetnými príbehmi a príhodami. Slovom: poľovníci pri ohníku a fľaši tvoria aj vlastnú ústnu, niekedy aj literárne spracovanú slovesnosť. Je to národ družný a kolektívny. Vyroja sa do poľa s ohromným treskotom, akoby si na tých zajacov či bažantov osamote netrúfali. Počas takejto výpravy vypukne medzi živým tvorstvom polí a lesov hotové peklo! Čo skúsenejšie zajace ujdú z poľa do lesov a dôkladne sa poukrývajú. Čušia v kroví a tráve, že som ich neraz takmer pristúpil. Odbehnú až v poslednej chvíli - čerthovie, možno už rozoznajú hubára od poľovníka!

Z rytierstva zostala v takejto poľovačke na zverinu azda len tá posledná čestná salva na počesť úlovku. Ináč je to masaker so všetkými pravidlami vojny - až po jej odtrúbenie.

Hubár niežeby nebol tvor spoločenský, ale v lese je najradšej sám. Nik mu nič nenadženie, hubu musí „uloviť" zásluhou vlastnej individuálnej skúsenosti, poznania, dôvtipu a akéhosi „radaru", ktorý sa v ňom časom vypestuje. Hľadanie húb si vyžaduje sústredenú pracú a premýšľanie, treba vyhodiť z myšlienok všetko nenáležité, stať sa akoby súčasťou lesa, stotožniť sa s jeho náladou, cítiť, že stromy sú jeho tichými bratmi. Len vtedy sa les odvďačí pravým zážitkom. Hubár pri svojej poľovačke žije v mieri s lesným obyvateľstvom; hoci už sojka oznámila, že nablízku sa pohybuje človek, hubár sa môže priblížiť celkom blízko k čriede srniek, ba vidí v poraste mihnúť sa aj líšku či divú mačku. Aj veverička chvíľu sleduje, kto jej prišiel do revíru konkurovať. O veveričkách je totiž známe, že si zbierajú a sušia huby na zimu. Našli hniezda, kde ich bolo až niekoľko stovák kusov či celý dokonale vysušený kilogram húb!

Hubári teda nešíria v lese strach a nenávisť. Húb je dosť a lesná zver, ktorá ich obľubuje a konzumuje najmä ako liek, vie sa o ne podeliť.

Pravda, lesná zver dokáže narobiť aj škody a zdanlivo aj na hubách: roku 1978 na jeseň už nocou miestami primŕzalo a neďaleko Bratislavy v brezovom hájiku vyrástlo zrazu množstvo vzácnych a mimoriadne krásnych hríbov brezových. Zo dvakrát som si doniesol za plný kôš. Ale vzápätí som našiel celý les rozrytý, rozhrabaný, lístie poprevracané - že by to nedokázal ani najhorší „tiežhubár". To všetko narobili srnce a diviaky. Nachádzal som len kýpte hlúbikov - klobúky boli poodhrýzané. Aj rok predtým lúčku na okraji hájika diviaky tak dokonale preorali, až som mal v prvej chvíli dojem, že to urobili lesníci, že tam asi zakladajú škôlku. Na počudovanie však práve na tých preoraných miestach o rok narástlo obrovské množstvo neobyčajne krásnych kozákov brezových.

Preto sú hubári aj najmlčanlivejší, nemôžu sa popýšiť dramatickými súbojmi. Majú viac spoločného s rybármi – aspoň pokiaľ ide o osamelosť a obľubu ticha. A hoci sú aj menej zhovorčiví, vedia svoje a v pohode či nepohode vydávajú sa do lesov na svoju tichú poľovačku.