Čítanie na pokračovanie

HUBÁRSKE CHODNÍČKY

Po rovinatých lesoch i strmých svahoch hôr, po hrebeňoch aj údoliach vedú rozličné cestičky. Hubár - či už motorizovaný alebo peší - využíva na svojich cestách asfaltové a betónové cesty, udržiavané i neudržiavané, lesné i poľné, čerstvo vyjazdené, turistické značkované i divé chodníky, pešníky, prte, chodníčky lesnej zveriny.

V lesoch však vidieť aj chodníčky celkom nenápadné a nápadne krivolaké, ktoré majú - ale nemusia mať- začiatok, zvyčajne však nemávajú koniec. Sú ako riečiská v púšti - po daždi sa zakaždým objavia, ináč ich takmer nevidno...

Sú to chodníčky hubárske.

Smer, ktorým hubárske chodníčky vedú, na pohľad logiku nemá. Vyšliapali ich miestne babky-hubárky a dôchodkyne, ktoré neblúdia lesom len tak naverímboha, ale ním prechádzajú podľa presnej, len im známej mapy výskytu úrodných hubových kútov. Ak ich v neznámom teréne vyšliapali hubári-chatári, tam, cudzinče, nehľadaj. V blízkosti chatových osád sú hotové hubárske diaľnice, vyšúchané v tráve stovkami nôh. Chatári sú usadlí ľudia - od chát ďaleko nechodia, takže v blízkosti sú už huby ak nie vyničené, nuž aspoň vyzbierané.

V niektorých lesoch možno nájsť aj záhadné značky: neprirodzene položené konáre, tvoriace šípku, nalomené vetvičky stromov či všelikade nastoknuté kúsky papiera. V Lindavskom lese pri Budmericiach som takéto záhadné značky videl prvýkrát: boli dielom spisovateľov - hubárov. Označovali si tak miesta, kde našli dubáky. Pravda, niekedy na dobré miestečko nasmerovali aj mňa, ak sa mi ich podarilo rozlúštiť- niekedy je to ťažšie ako báseň.

Hubárske chodníčky vidno v lesoch všetkých druhov a kategórií. Vidno ich aj v chránených lesoparkoch a národných parkoch - niekedy vedú rovno od tabúľ, prikazujúcich chodcom používať iba vyznačené trasy.

Ale čo robiť, ak huby nerastú iba pri vyznačených trasách? Som presvedčený, že dobrý hubár nenarobí v lese škodu, ak aj zíde z udržiavaného chodníčka. Hubár vie, ako sa v lese pohybovať, les mu je priateľom, preto ho nenivočí, nesmetí v ňom, nešliape po mladých sadeniciach a chráni aj huby, ktoré nezbiera. Oveľa horší sú „turisti", skracujúci si cestu, a sviatoční návštevníci lesa, čo v ňom vykrikujú a po ktorých zostávajú takmer nezmazateľné stopy. Alebo tiežhubári, ktorí - ako sa o tom písalo aj v tlači - vyhrabávajú huby z machu či spod lístia... hrabľami.

Jeden skúsený cestovateľ napísal: „Cit pre terén majú kartografi, letci, vojvodcovia a hubári."

Ak sa už hubári ocitli v takej vynikajúcej spoločnosti, treba sa vedieť podlá toho aj správať. U nás nemáme také rozsiahle lesy, aby hubárovi hrozilo, že ak zablúdi, do večera sa z nich nedostane. Aj uprostred najhlbšej húštiny sa možno v teréne orientovať. Pravdaže, hubár pozerá prevažne na zem, často mu uniká okolitý terén a môže sa stať, že orientáciu stratí. Preto je dobre občas zastať a rozhliadnuť sa, zapamätať si charakteristické body, charakter lesa, tvar terénu, viditeľné prírodné útvary - kopce, stromy, dedinu a podobne. Pri vstupe do lesa si treba určiť smer, ktorým človek kráča - podľa kompasu, hodín, slnka, vetra a tak ďalej. Kdekoľvek v našich lesoch počujete trúbenie a hučanie automobilov, pískanie či rachot vlaku, zvuk z určitého smeru štartujúcich lietadiel. Tieto charakteristické zvuky si treba zapamätať, občas si overiť smer, z ktorého prichádzajú - a nezablúdite. V hubárovi sa však časom vypestuje aj akýsi nový zmysel pre terén. Často sa mi stalo, že som sa ocitol v hĺbke lesa a nevedel som si predstaviť, kadiaľ z neho von. Zvolil som si smer skôr podľa citu, a hľa - cestou som začal nachádzať huby, ktoré som už videl, a vyšiel som z lesa takmer presne tam, kde som doň vstúpil. Okrem toho existuje ešte jedna zaujímavosť: ak vraj človek zablúdi v neznámom teréne, má tendenciu špirálovito sa krútiť až do stredného bodu. Možno je to pravda. Okrem toho: každý robí niektorou nohou o voľačo dlhší krok - a to ho tiež núti kráčať do kruhu. Ale to už sú veci, ktoré sa dajú v nerovnom teréne dosť ťažko potvrdiť.

Dôležité je určiť si aspoň približne trasu, čas, za ktorý ju chceme absolvovať a kde ju chceme ukončiť.

Nie je od veci, ak hubár zaradí do svojich plánov aj návštevu miestneho pohostinstva. Hoci sa na cestu zásobí občerstvením, nič sa po celodennom chodení lesom nevyrovná pôžitku z teplého guláša, chladného piva či teplého čaju. Alebo človek premokne, keď je v lese chlad neskorej jesene - a sadnúť si tak vedľa rozhorúčenej piecky v dedinskej krčmičke k poháru vareného vína!...

Do krčmy treba vojsť, pozdraviť, rozhliadnuť sa a vybrať si miesto - najlepšie vedľa tej piecky. Kôš sa v každom prípade ukladá na stoličku. Krčma si cudzinca hneď všimne, nazízne do koša - a hneď ste medzi svojimi! Ak ste nenašli nič alebo málo - padne pár slov o nanič počasí. Ak máte plný kôš, dostane sa vám nezištného uznania. Na chvíľu sa reč zvrtne na huby, akoby nebolo dôležitejších vecí na svete. Azda si k vám niekto prisadne a tak si v dobrej pohode pohovoríte o hubárskych zážitkoch. V neznámom kraji sa môžete aj dozvedieť, kde čo rastie. Správny hubár sa príliš nevypytuje! Po posedení sa vyberte na autobus, vlak či iný dopravný prostriedok. V takom prípade je však dobre kôš prikryť napríklad novinami - ináč budete stredom pozornosti. Ak ho neprikryjete - nestretnete človeka, ktorý by vám či už mlčky, so záujmom alebo aj s obdivnou poznámkou nenazrel do koša. Ľudia začínajú byť milí, družní a akísi dobroprajní. Podaktorí, pravdaže, aj závidia. Výrazne však pocítite, že huby môžu ľudí skôr zbližovať, nadväzovať medzi nimi dobrý kontakt a vyvolávať príjemnú atmosféru.

Preto najradšej chodím na hubárske chodníčky pešo. Pre mňa nie je zážitkom vyjachať až do lesa autom, nazbierať plný kôš a odfrčať, lebo čaká ešte plno spoločenských či iných povinností... Správna hubárska vychádzka si vyžaduje čas.

No a dobre je, ak je pri jej vzdialenom cieli tá ľudsky teplá krčmička...