Čítanie na pokračovanie

ŠKAREDÉ HUBY

Spúšťali sme sa raz po strmých kopcoch neďaleko Senice. Vôkol - duby a hraby. Priateľ, ktorého som zaúčal do praktického hubárenia, zavolal na mňa, aby som podišiel bližšie: našiel čosi a nie je si istý, či sú to huby.

Rástlo to na zemi v trsoch, bolo toho plno. Bolo to čierne, hnedočierne, do sivá, akoby pokryté inovaťou. Tvar to malo ako kornútky na zmrzlinu, s okrajom ohnutým navonok. Ba čo viac, pri neopatrnom trhaní sa to lámalo a mrvilo.

- Prosím ťa, čo je toto... škaredé? - spýtal sa ma priateľ.

No moje srdce zajasalo - objavili sme nové nálezisko huby, ktorá je aspoň taká dobrá ako nevzhľadná a volá sa - lievik trúbkovitý.

- Dá sa to jesť? - pochyboval.

Nielenže sa dá, ale je to výborná huba, najmä do polievok a omáčok. Má jemnú chuť, najlepšia je usušená (rýchlo sa suší) a pomletá na korenie do rozličných jedál.

Ibaže je - „škaredá". No ak sa lepšie prizriete, objavíte jej svojský pôvab. Výhodou je, že rastie zvyčajne vo veľkom množstve. Aj vtedy sme jej nazbierali za štvrť koša. O týždeň sme sa ta opäť vybrali, ale „škaredej huby" už nebolo...

Hubári poznajú viacero „škaredých húb".

Medzi „škaredé huby" patria iste aj smrčky a jedovaté ušiaky, ktoré si neskúsení hubári môžu s nimi pomýliť.

Ale najškaredšou je vari podivuhodná huba - hadovka smradľavá, po latinsky Phallus impudicus... do slovenčiny sa to ani nesluší presne preložiť. Šíri okolo seba doďaleka odporný zápach zdochliny. Na vysoko vztýčenom hlúbiku rastie malá zelená gléba, ktorá začína veľmi skoro hniť a ukrutne smrdieť, lákajúc hmyz. Možno ste niekedy našli záhadné vajcovité útvary veľkosti kuracieho vajca, trochu podobné guľatým prášniciam, ibaže hladké a pod kožkou na omak rôsolovité. Nuž to je tá huba vo svojom počiatočnom štádiu. Ak vajce prekrojíte, uvidíte, že obsahuje viacero vrstiev odlišnej farby. V tom štádiu ešte nezapácha, dokonca ju vraj niektorí hubári jedia pripravenú ako rezeň. Ak ste ju však raz videli a zavoňali dospelú, navždy vás na ňu prejde chuť...


HUBY VEĽMI PEKNÉ

Nie je všetko zlato, čo sa blyští - ani vo svete húb nie.

Raz pri Brodskom, v dubine, rastúcej vo vlhkej preliačine, naďabil som na výnimočne krásne huby. Žiarili zlatožlto, boli statné, tuhé a rástli v rozrastenom trse. S inými druhmi bola bieda, nuž som vzal tieto - pripomínali trochu pavučinovce. Dužinu mali - no, radosť krájať, až kým som neochutnal: horké! A doma som už vedel, koľko odbilo - porovnal som svoj nález s obrázkom a opisom v atlase: pravdaže - šupinovec, a nieže krásny, ale nádherný.

Naozaj je nie zlatom všetko, čo sa blyští!

Podobných mimoriadne pekných húb je dosť. Medzi nimi aj niektoré plávky. Zbieranie plávok je, ako píše Príhoda, skúškou hubárskej zdatnosti. Osobne sa pre ne veľmi netrápim: zbieram zelenkasté, trávovozelené, mandľové a... to je vari všetko. Ostatné rozdeľujem podľa kľúča: štípu - sú nejedlé, neštípu - sú jedlé. Ku koncu jesene rastú v záhorských borinách zarovno so suchohríbmi hnedými veľmi pekné plávky sýtej fialovej farby s hlúbikmi do fialova. No štípu tak strašne, že feferónka je proti nim hotové neviniatko.

Takých zradne pekných húb je viac. Napríklad hnojník strakatý, štíhla huba s bielym klobúkom pokrytým bielymi zvyškami plachtičky, upúta svojím pôvabom každého. Pripomína vianočnú ozdobu. Neprejdem v lese okolo nej, aby som ju chvíľu neobdivoval.

No spomeňme ešte jednu krásnu hubu - ohnivec šarlátový, drobnú miskovitú hubu, rastúcu na zemi z hnijúcich konárikov už vo februári.

Niekedy ju nájdete aj medzi rozpúšťajúcim sa snehom. Ani tak nerastie, ale skôr sa žiada povedať, že kvitne: takú má výraznú šarlátovú farbu. Je skutočným farebným šperkom, takú žiarivo šarlátovú farbu v prírode priam ani nenájdete. Pravda, nie je jedlá, no akosi ani neláka na zber; je len skutočnou okrasou predjarnej prírody.

Jednej z najkrajších húb, muchotrávke červenej, sme už hold vzdali.

Spomenul som iba niektoré menej známe huby, ktoré považujem za krásne. Ale ktorá nie je svojím spôsobom krásna? Aj tá najdrobnejšia, napríklad tanečnica poľná, má toľko svojského pôvabu, že ju hodno obdivovať.

Nevraviac o špecifickej kráse hríbov.

Pravda, ako má svoju krásu každý druh, tak sa aj v rámci druhu vyskytujú huby mimoriadne krásne. V tom je tiež jeden z pôvabov zberu - sotva nájdete dva celkom rovnaké dubáky či kremenáče. Preto vás na každom kroku očakáva nielen radosť z nálezu, ale aj prekvapenie.