Vladimír Beňadik (serpico)
...stále viac a viac ma zaujíma tento "vŕšok" (1009), opradený mnohými legendami, miesto výskumov A. Kmeťa, kochajúceho sa v kráse prírody,botanika, archeológa, mykológa..............................................................................................................................................--
"Na Sitne som tekrečeno zostarol, po jeho bralách a úbočiach, po horách a krovinách potratil vlasy a podošvy. Ktože mal Sitno opísať iný, nie-li ja, aby som si zarobil aspoň na nové podbitie, plešina na hlave mi i tak nezarastie. K opisu Sitna neni dosť opísať len kvetenu, ktorá prítomne jeho plešiny ozdobuje, to by bol obrážťok z jeho najmladšej prítomnosti, ktorá i tak na jeseň z väčšej časti zmizne. Kvôli úplnosti treba bolo zasiahnuť i do minulosti a poukázať na starobylosť a pôvod jeho brál, treba bolo načreť i z prameňov jeho minulosti nielen historickej, ale aj predhistorickej. Ľaľa, na jednom brale, čili na temene jeho, čneje filagória, na inom brale, v tôni skrytá leží sláva Sitnianskeho hradu, tam šiance, tam meno Tatárska, tam na Tatárskej meno cintorín a v ústach ľudu povesť o hroboch, povesť o svadbe obesenej dievky, o zakliatych husároch, o báječnom poklade, o pivniciach a jaskyniach, až človeka nielen hrôza lapá, ale vzdelanca musí i zvedavosť chytať sa. . Máme sa vo všetkom uspokojiť len s „povedala, povedala?“ Či nenie slušnejšie a dôslednejšie, kde možno a nakoľko možno pozrieť veci až na dno a odkryť jej základy? Práve toto viedlo ma, a (a znovu a s dôrazom opakujem) len kvôli úplnosti a celku opisu Sitna dal som kopať na tom takrečenom cintoríne na Tatárskej".Ako najbližšiemu k otáznemu miestu mne padne to zaiste najľahšie a pomerne najpohodlnejšie, ktorý znám nielen polohu, ale aj zdejší ľud a pracovné sily jeho. Nie teda ako znalec (od toho som ďaleko, ani k znalectvu v žiadnej veci nikdy nedospejem), ani ako posvätenec, ale len ako jednoduchý povolaný delník referujem a vydávam počet z denného úkolu, a konám, keď i nie ako posvätenec, no tým menej ako znesvätiteľ, lebo úctou a pietou naplnený som k všetkým pamiatkam otcov našich. Po tomto obšírnom ospravedlnení, po tomto dlhom úvode, neočakávajte, drahí bratia, nejaké veľkolepé, ba ani uspokojujúce výsledky, bo veď s menom slovenským súvisí len maličkosť a skromnosť, netŕpnite ale ani pred úplným sklamaním a nevýsledkom. Ač sto a sto ráz sklamal sa, nepoviem, národ slovenský, ale každý jeho posvätenec, predsa ani jednoho nech nesklátia a neodstrašia ani tie najtrpkejšie sklamania, lebo i z nich pochádza výsledok a prospech, to jest otuženie, upevnenie a zmúdrenie. Errando discimus, cadendo sugimus (Na chybách sa učíme a padaním sa dvíhame). Koľko ráz padne mravec s korisťou? Konečne predsa len o jeden raz menej, než koľko ráz znovu započal, lebo naposledok predsa len vynde na kopec, a nepadne!“
(vyznanie Andreja Kmeťa Sitnu a archeológii, prednesenom v rámci prednášky na 1. zasadnutí Dočasného výboru Slovenskej muzeálnej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine 2. augusta 1893)
