Andrej Kmeť

serpico atlasár 23.1.2010 16:54

Od vypočítania húb na Sitne a okolo Sitna ráči ma láskavý čitateľ , ufám, dišpensovať, tým bož, že vypočitovanie ostatných rastlín už i tak zunovať. Toto odvetvie nenie ešte dôkladnejšie preskúmané: nie že by mne málo húb bolo známych, (je to už množstvo: aj zriedkavých, ba i novotných máme viac), ale ešte nachodím vždy a zhusta nové rody a druhy, a nové stanoviská a náleziská. Nad bohatosťou našej hubovej flory žasnú moji priatelia, čo z čiastky tomu treba pripísať, že v Sitne mnoho dreva shnije,
Máme i pravé zriedkavosti! Viac než v pädesiatich veľkých balíkoch nachodia sa huby v papieroch, zväčša v početných a bohatých exemplároch, jakožto pravidelná sbierka botanická. Mimo toho mám velikú sbierku v prirodzenej podobe v sklenej skryni, čo len za to pripomínam, že by človek ani nemyslel, že i z húb sa dá sostaviť sbierka, aj oku lahodiaca a trvanlivá.
Preukázal so v krátkosti, že pri všetkej chudobe flory sitnianskej nie sme dáki chudáci. Máme sa čím predstaviť. No koho by toto nepritiahlo na Sitno, toho nech pritiahne jeho národnia i historická, i topografická pamätihodnosť, alebo aspoň touristický pôžitok.
Veleba Sitna Andrej Kmeť (1893)

Reagovať na správu

paloH pokročilý 23.1.2010 17:29

Tak toto je pekná pozvánka na návštevu Sitna.Síce už som tam bol ,ale ešte prídem.Tak

Reagovať na správu

vlado(ZV) mykológ, moderátor, atlasár 23.1.2010 18:24

Vzácne slová veľkého bádateľa...

Reagovať na správu

Sade atlasár 23.1.2010 23:54

Ten mi z duše hovorí, len ja som spod Sninského kameňa...

Reagovať na správu

Nufo 24.1.2010 08:49

Krásny príspevok-klobúk dole!!!

Reagovať na správu

Andy (&y) atlasár 24.1.2010 18:19

Ej ľúbozvučnejšie znela reč slovenská v storočí devätnástom a tebe zdaril sa pokus neľahký preniesť časom slová tieto aj do jedenadvadsiateho.
Chvála ti za to Vladko .

Reagovať na správu

makina 26.1.2010 19:16

Tak si aj zaspievajme:
Sitno, Sitno vysoká skala
zaplať mi šuhajko,
čo som s tebou spala
spala som ja aj nespala som
na teba môj milý
ja čakala som.
Sitno , Sitno vysoký kríčok,
sníval sa mi tej noci sníčok
sníval sa mi taký neznámy,
že je môj milý už za horami.

Reagovať na správu

serpico atlasár 25.2.2010 18:57

Takí boli náš pán farár Andrej Kmeť:
Pán farár Kmeť prišľi na Prenčov z krňišouskej farnosťi. V našej cirkvi puosobiu dos dlho. Ja sa naňho pametám ako už večuo ďiouča. Lepšie o ňom poviprávam tak, ako som počula od staršich, kerí sa s ňím ľepšie poznali. Na fare najračej bívau sám, vizerau tak ako samotár, kerí sa štúlavau po horách, a to aj vnoci. Ňezdau sa, žebi bou voľáko ekstra zhovorčiví. Ňebohá toťinka Marka Kukurojo viprávala, že ces deň sa furt keďe taďe štúlau po chotári, alebo po Sitňe. V takom prípaďe, že si cirkeňíci kceli voľáku vec vibaviťi na fare, najľepšie to bolo hňetka ráno po omši, kedi sa dau doma zachiťiťi. Toťinka Benkovicojo zasek viprávala, že choďiu do ňemčianskiho chotára na Brodnie lúke a tam vikopávau popolňice. Keď ťíchto črepou mau dos, podonášau ich na faru a porozkladau po dlážkach. Dbau na to, abi cirkevňíci prišlí na faru mu po ňich nepostúpaľi a ňerozbiľi. Ráno akonáhľe skonšiu omšu, hneť vizliekou reverendu, preoblľiekou sa, na pľecia prehoďiu ruksak a v ruke si ňiesou malí čakančok aľebo krčouňičku a hibaj v nohe. Ňezostau po ňom aňi vetor. Zmizou ako gáfor. Čo vykopau, to boľi vraj jeho najdrakšie pokladi. Viďeli ho kopávať aj okolo beľujskího potoka. Aj tam voľačo kutrau, aj oťiauvoľačo znášau. Dos často hrabávau aj ponat prenčovskím potokom. Veľa ráz ho videli, ako po chtári zbiera biľinke. Tajšou aj do druhích chotárou. Tietoka nosievau za plnie batohe. Sušiu ich v chižiach na fare, aľebo pod cieňou. Tode ak človek vojšou do fari, hňeť pobadau vuoňu sušiacich sa biľiniek. Ľuďom dos často spomohou pri chorobách. Dau im z biľiniek, aby si navariľi odvar, nuž čaju a pri dakerích chorobách ho užívali, abi nemaľi boľasti. Jemu bolo eno, či je deň, aľebo noc, či pršalo, aľebo ňie, vuon sa furt štúlau kaďe taďe. Chodiu si vraj za svojimi vecami. Ten človek nemohou obseďieťi na enom mesťe. Najračej choďievau po Sitňe. Poznau tam každí choňík, takže aňi v noci ňezlúďiu. Povrávalo sa, že poznau cestu, ako sa dostáťi k driemajúcim sitňianskim riťierom. Mau vraj s ňima dobruo spojeňia a sa s ňima veďeu dobre porozumieťi. Bou vraj s ňima veľmej zadobre, aj oňi s ňím. Donášau im správi, ako je vonku a čo sa ďeje so Slovákmi. O našom farárkovi boľi rozňesenie aj takie chíri, kerie mu ňepridávaľi na cti. Vieťe, ľuďia šeľičo povravia, aj takuo, čo bi nikdaj nemohla biťi prauda. Choďiu vraj na krížne cesti a tam sa stretávau zo šeckíma strigami z ceľího širokího okoľia. Na ťichtoka schuodzach sa dopočuv, ako si strige robiľi pláni, čo komu zľe aľebo dobre majú spraviťi. A ešťe šeličo inšuo. Totoka vuon šecko počuv, aľe vizraďiťi ňikomu nemohou. Inak bi ho strige boľi veľmej dobiľi. Aj to sa pošuškávalo, že sa poznau s vílami, kerie sa zdržiavali na Siťienci. Aj tietoka mu pomáhaľi, ako sa ľen dalo. Za jeho statočnú prácu, čo robiou pre Slovákov, a jeho odvahu obdariľi ho mocou, kerá ho chráňila pred šeckím zlom. Aňi ďivá zver mu ňeubľížila, kod ho v noci stretla. Naši ľuďia boľi k ňemu šťedrí, aj keď ďeďina ňemá úrodnie poľíčka. Naša cirkev je chudobná, aľe farára si vidržiavala. Potom vraj v Turčianskom Svetom Martiňe založiu Slovenskuo národnou muzeum. Tatam podonášau šeckie nazbieranie veci. Za jeho robotu čo vikonau pre Slovákou mu spostaviľi sochu v životnej veľkosti v Banskej Šťiauňici a u nás na fare daľi jeho podobizeň.
(Originálne výpovede dvoch obyvateliek Prenčova, Eleny Beňovicovej a Anny Nemcovej. Narodili sa síce v čase, keď Andrej Kmeť pomaly končil svoje pôsobenie v Prenčove (1899, 1905), ale z rozprávania svojich starších príbuzných a známych podali autentickú výpoveď o ňom. Zaznamenal Pavol Javor, v originálnej jazykovej forme)

Reagovať na správu

SG atlasár, mykológ 25.2.2010 19:29

Andrej Kmeť počas svojej výskumnej činnosti založil aj mykologický herbár, ktorý sa do veĺkej miery zachoval dodnes. Niektoré jeho položky som aj študoval, čo je pre mňa veľká česť.

Reagovať na správu

serpico atlasár 28.2.2010 08:17

"Na Sitne som tekrečeno zostarol, po jeho bralách a úbočiach, po horách a krovinách potratil vlasy a podošvy. Ktože mal Sitno opísať iný, nie-li ja, aby som si zarobil aspoň na nové podbitie, plešina na hlave mi i tak nezarastie. K opisu Sitna neni dosť opísať len kvetenu, ktorá prítomne jeho plešiny ozdobuje, to by bol obrážťok z jeho najmladšej prítomnosti, ktorá i tak na jeseň z väčšej časti zmizne. Kvôli úplnosti treba bolo zasiahnuť i do minulosti a poukázať na starobylosť a pôvod jeho brál, treba bolo načreť i z prameňov jeho minulosti nielen historickej, ale aj predhistorickej. Ľaľa, na jednom brale, čili na temene jeho, čneje filagória, na inom brale, v tôni skrytá leží sláva Sitnianskeho hradu, tam šiance, tam meno Tatárska, tam na Tatárskej meno cintorín a v ústach ľudu povesť o hroboch, povesť o svadbe obesenej dievky, o zakliatych husároch, o báječnom poklade, o pivniciach a jaskyniach, až človeka nielen hrôza lapá, ale vzdelanca musí i zvedavosť chytať sa. . Máme sa vo všetkom uspokojiť len s „povedala, povedala?“ Či nenie slušnejšie a dôslednejšie, kde možno a nakoľko možno pozrieť veci až na dno a odkryť jej základy? Práve toto viedlo ma, a (a znovu a s dôrazom opakujem) len kvôli úplnosti a celku opisu Sitna dal som kopať na tom takrečenom cintoríne na Tatárskej".Ako najbližšiemu k otáznemu miestu mne padne to zaiste najľahšie a pomerne najpohodlnejšie, ktorý znám nielen polohu, ale aj zdejší ľud a pracovné sily jeho. Nie teda ako znalec (od toho som ďaleko, ani k znalectvu v žiadnej veci nikdy nedospejem), ani ako posvätenec, ale len ako jednoduchý povolaný delník referujem a vydávam počet z denného úkolu, a konám, keď i nie ako posvätenec, no tým menej ako znesvätiteľ, lebo úctou a pietou naplnený som k všetkým pamiatkam otcov našich. Po tomto obšírnom ospravedlnení, po tomto dlhom úvode, neočakávajte, drahí bratia, nejaké veľkolepé, ba ani uspokojujúce výsledky, bo veď s menom slovenským súvisí len maličkosť a skromnosť, netŕpnite ale ani pred úplným sklamaním a nevýsledkom. Ač sto a sto ráz sklamal sa, nepoviem, národ slovenský, ale každý jeho posvätenec, predsa ani jednoho nech nesklátia a neodstrašia ani tie najtrpkejšie sklamania, lebo i z nich pochádza výsledok a prospech, to jest otuženie, upevnenie a zmúdrenie. Errando discimus, cadendo sugimus (Na chybách sa učíme a padaním sa dvíhame). Koľko ráz padne mravec s korisťou? Konečne predsa len o jeden raz menej, než koľko ráz znovu započal, lebo naposledok predsa len vynde na kopec, a nepadne!“ (vyznanie Andreja Kmeťa Sitnu a archeológii, prednesenom v rámci prednášky na 1. zasadnutí Dočasného výboru Slovenskej muzeálnej spoločnosti v Turčianskom Sv. Martine 2. augusta 1893)

Reagovať na správu

serpico atlasár 26.7.2010 15:28

Ľ ud nepochopoval ciele, ktoré sledoval náš Kmeť. Veď také pochopovanie u nášho ľudu predpokladať je ťažko, a najmä keď vidí kňaza tak žiť a konať, ako Kmeť. Že by niekto toľko sa unúval a pracoval , ako Kmeť, a z toho nemal mať peňažitého zisku, to nášmu ľudu sotva vbijete do hlavy. Ľud videl Kmeťa okolo Sitna potulovať sa po horách i dolách, sbierať a snášať „zeliny“, videl ho po lúkach a pastvinách rozkopávať zem a vyhrabávať „staré črepy kadejaké“, videl ho „škriabať sa po kotŕčkach“ a „pchať sa do dier“ a vždy len hľadať a snášať, a to v dobách roku rozličných, či nemal zastať a mudrovať: „Darmo sa tak neunúva, musí sa mu to dobre vyplácať!“ K tomu zas Kmeť ochotne platil kopáčov, vozy a čo potreboval pri svojich vychádzkach, skúmaniach a prácach, a platil za „každú pletku“, čo mu kto doniesol: „ako by to mohol, keby sa mu peniaze nehrnuly?“ Nie potom div, že ten jeho ľud smial sa mu, keď niekedy pripomenul svoju nesnádz s peniazmi. Cudzí hovorievali: „Známe to, tá jeho fara predsa musí byť výnosná“, a jeho veriaci: “Náš pán farár majú, to len tak hovoria, že sú chudobní, aby ich ľudia nenatriasali o pôžičky. „A tak náš Kmeť ostal veľkým boháčom. Keď nás to doma a v Amerike cenili, Kmeť mal tuším 39 000 zl. Raz smiali sme sa nad tým chutne. Jedného dňa zavíta Ondrej ku mne, že vraj prišiel mi gratulovať. K čomu ? Nuž k tomu, že si ma i zo Sasinkom hodne prevýšil. Dôst. p. Fr. V. Sasinka a mňa totižto ráčili vyššie „šacovať“ v Amerike, či aj u nás, neviem.
Ľud teda mal Kmeťa za boháča. Ale ľud k tomu vymyslenému bohatstvu, neznajúc jeho prameň, ešte niečo pribásnil. Peňazí Kmeťových nevidel, v bankách a sporiteľniach o nich nechyroval, ale s Kmeťom stretával sa na jeho cestách a potulkách, najmä na Sitne a zpod Sitna nielen za dňa, ale i v noci. Z toho už začal ľud všelijako súdiť.
Jedni hovorili, že všetko robí po dobrom, iní zase, že veru po zlom. A títo potom rozprávali si:
Veru je spojený so zlým. To je tak. Veď načo by sa túlal po horách v noci, keď je tma ako v rohu a človek nevidí ani doma nevidí ani na krok? Raz ho mal už horár zastreliť miesto diviaka. A kdeže by i nie, v húštine a v noci! A on Vám tam kopal tie svoje zeliny. Kto by to myslel, že tam človek ? A videl vám dobre i v noci. Sám hovoril, že vtedy ukáže sa mu každá užitočná zelina, lístky na nej zasvietia sa mu zázračným svetlom- to mu ten zlý posvieti- a tak ich pozná. A kope hocikde a potom vyberá. Ktorá zelina má užitočné korene, pozná po tom, že sa mu tie i v noci zasvietia, nuž potom ich vyhrabe.
Veď i to jeho bohatstvo nemôže byť po dobrom. Nikto nevie, kde tie peniaze berie; fara mu ich toľko nedonáša, a on nehľadí, len platí za kadejaké pletky; a slepí ľuďom oči, keď kedy-tedy dostane niečo peňazí za to, čo vykopal. Aj toť nedávno priniesol kosti z akéhosi starého zvera; aj pri tom to všelijako šlo, že vraj potom dostal za ne od nejakých pánov vari 400 zl. Nuž ale kto vie, ako to bolo!
Ale že mal dočinenia so zlým, poviem ešte niečo. O Sitne sa všeličo hovorí; ale to jedno stojí, že je tam vojska skamenelého až ozajstná hrúza; kto to vie, odkiaľ prichádza a odchádza! Ja som bol na Sitne veľa ráz a poznám tam i chodníky, ale o bralách a dverách pod Sitno som neslýchala. A predsa náš kráľ má tam svoje tajné vojsko. Keby vo vojne nevydržal s vojskom, nuž potom vyvolal by to z pod Sitna. Nikto nevie – povedám – zkade ono vychádza a odchádza, len kráľ. Ale aj Kmeť vedel, lenže povedať nikomu nepovedal. Jeho veriaci sa len čudnou náhodou dozvedeli, že to ich farár dobre vie a že i ta medzi to vojsko chodiť musí. Čo sa raz nestane! Prenčovania vezú tade desať vozov ovsa; chceli si cestu skrátiť, nuž odbočili pod Sitno. Ako tak prijdú blízko k vrchu, tu sa ti vyrúti na nich vojsko a že- sem s tým ovsom a sem sa!- A už ich vedú zrovna do toho vrchu bránou. Prijdú dnu, a tam záľaha vojska a koní. Ovos museli sosypať, na jednu hŕbu k druhej. Potom im dal kommandant písemko, aby to oddali katolíckemu farárovi na Prenčove, že im ten vyplatí 600 zlatých za ten ovos. Tí idú k farárovi a oddajú mu písmo. – Kých tisíc čertov vás tade trepalo? – okríkne ich farár a vytiahne stolovičku a vyčíta im 600 zlatých. Bol veľmi namrzený; a kdeže by i nie, keď sa mu jeho farníci o jeho cestičkách dozvedeli. Ktože ho aj vie, či tie jeho peniaze z tých sitnianskych neprikvitaly! Keď on vedel, čo sa tam robí a čo sa tam nachádza.
Ale musel i Kmeť niečo vyparatiť, čo sa v Sitne tomu jeho vojenskému kamarátstvu nepáčilo, keď tak, ako čo by dlaňou plesol, schytil sa preč z Prenčova a nikdy viac by nevyšiel už pod Sitno. Ale Prenčovania nikdy toľké ťažké vozy neodvážali! Nuž a ľa, dlho mu to netrvalo, tuším o dva roky umrel v nejakom Martine, a kto vie, komu sú jeho poklady dobré! 1)

1) Tak rozprávala o Kmeťovi nejaká Židovka- krčmárka druhej žene- kresťanke na železnici nedlho po smrti Kmeťovej. Židovka vraj nechce súdiť, či bol spojený so zlým duchom, ako to ľudia hovoria, poznala ho vraj ako – einen angenehmen Mann – (príjemného človeka), ale vraj sú veci u neho, ktoré sa ťažko dajú – erklären – (vysvetliť) po dobrom. F.R.O.

Čo si ľud rozpráva o Andrejovi Kmeťovi.
Napísal Fr. Richard Oswald
z knihy: Andrej Kmeť, ŽIVOTOPIS, spísal a sostavil: Karol A. Medvecký, rím.- katolícky kňaz
Nákladom spisovateľovým, 1913
(podarilo sa ju serpicovi prednedávnom zadovážiť do vlastnej knižnice za 20 grajciarov)

Reagovať na správu

rufuss pokročilý 26.7.2010 20:29

Vdaka Vladko za pripomenutie tohto velkeho cloveka. Pomerne malo ludi pozna chodnik Andreja Kmeta z Prencova pod Sitno. Som nesmierne rada, ze sa mozem potulovat prave po tychto krasnych chodnickoch po ktorych chodil aj Andrej Kmet a objavovat vzacnosti tamojsich lesov a luk, hoc chamtivost ludi za poslednych 5 rokov nesmierne zdevastovala tuto krasnu prirodu.

Reagovať na správu

J. Č. mykológ, atlasár, moderátor 26.7.2010 22:18

"Môj náhľad pri rozmanitých odvetviach prírodných vied od začiatku bol ten, že my laici ...ovšem máme sbierať a shromažďovať a na hŕbku, ako mravci, posnášať poťažný materiál nášho kraja... My miestni a vonkovskí teda máme sbierať, ale preskúmať nasbieraný materiál patrí učencom, znalcom, učbárom v mestách, kde zas v blízkosti, pri ruke jesto potrebná literatúra, sbierky k porovnaniu, iní znalci k vyproseniu si mienky a pomoci." (Andrej Kmeť)

Táto myšlienka je až zarážajúco aktuálna aj dnes, po vyše storočí.

Reagovať na správu