Drogový breviár - Muchotrávky

Predstavte si nasledujúcu scénu: V sibírskej tundre sa stretnú dvaja muži. Jeden požiada druhého, či by sa nemohol napiť z jeho butylky. Ten mu ju bez rozpakov podá. Vo fľaši však nie je samohonka či dokonca vodka, ale obyčajný moč. Ak chcete vedieť, čo má spoločné pitie moču s muchotrávkami, čítajte ďalej.

Stereotyp a doživotné zviazanie s rodnou hrudou (tzv. zápecníctvo) priniesli niekoľko zlepšovákov a príjemných záležitostí, ktoré dokážu človeku spestriť voľný čas a zaženú mizernú nudu. Divadlá, folklórne súbory, krčmy. Všetky tieto a podobné ustanovizne ponúkajú rozptýlenie a zábavu. Sú kúty sveta, ktorým sa obdobné potechy akosi vyhli, ale zato sa im dostalo iných, odlišnejších od našich tradícií.

Čo dodá našincovi radosť zo života? Dobrý trúnok. Niektoré národy a etnické skupiny žijúce na Sibíri a Kamčatke však hľadajú inde; vysávajú ju z muchotrávky červenej (Amanita muscaria).

Pomer jednotlivých halucinogénnych látok v muchotrávčích klobúkoch pravdepodobne ovplyvňuje podnebie, v ktorom rastú. A tie naše, čo sa opojnosti týka, zďaleka zaostávajú za svojimi severskými sestrami.

Muchotrávok ako šafranu

Využívanie psychotropných látok tzv. primitívnymi národmi máme poväčšine spojené s mystickými rituálmi zvíjajúcich sa kmeňových šamanov a im podobných exotov . Túžba po obyčajnom opojení a úniku z každodenných stereotypov je však rovnako lákavá aj pre obyčajných smrteľníkov. Horšie je, že nie vždy sa ich nájde dostatok pre všetkých. A tak niektorí vynaliezaví Sibírčania prišli na to, ako zmierniť kliatbu nespravodlivej prírody. Zistili, že účinné opojné látky z muchotrávok sa vylučujú močom a ten má rovnaké účinky ako pôvodný produkt. V rámci balíčka úsporných opatrení teda začali piť (a dodnes pijú) vlastný moč, nezriedka, v rámci ešte väčších úspor, aj ten od suseda. Má to svoje výhody: z opojenia sa môžu tešiť i tí, ktorým sa huba v pôvodnom skupenstve neušla. Dlhodobým experimentovaním sa zistilo, že omamné účinky sa prenášajú dokonca do moču tretej až štvrtej osoby. A tak sa v niektorých osadách na Kamčatke prostredníctvom moču jedného muža opíja celá dedina. Drahocenná tekutina sa podáva hneď začerstva. Ak o ňu momentálne nie je záujem, opatrne sa preleje do špeciálnej nádoby a uloží sa na horšie časy.

Voľakedy, keď sa Slovák vybral do sveta, alebo do hory, niesol si v tanistre fľaštičku slivovice či inej domácej pálenky. Koriaci, národ žijúci na Čukotke, si do tundry nosia zvláštnu nádobku, v ktorej majú odložený svoj moč. Túžba po opojení je často taká veľká, že ak Koriak minie zásobu drogy aj vlastného moču a ďalší moč sa ukáže neúčinný, požiada súkmeňovca, ktorého náhodou stretne, aby sa mu dal napiť toho svojho. Je to zdvorilostný zvyk a žiadosť sa nemá odmietnuť, asi ako u nás, keď fajčiar požiada fajčiara o oheň.

Koriakov zaujímajú najmä sušené huby, a to až po určitej úprave, ktorú zabezpečujú ženy. Tie klobúky muchotrávok najskôr rozžujú, potom ich ušúľajú do tvaru jaternice a takto upravený finálny výrobok putuje do rúk mužom. Nie je vylúčené, že ženy si spracovávaním drogy tiež prídu na svoje (upokojujúca poznámka pre ortodoxné sufražetky). Množstvo, akým sa môže taký statný Koriak napchať na jeden pokus, zodpovedá podľa odborníkov asi 3-10 sušeným klobúkom. Čo sa týka čerstvých húb, už tri klobúky zjedené priamo po odtrhnutí znamenajú aspoň pravdepodobnú, ak nie istú smrť.

No nielen Koriaci dokážu zužitkovať vzácne dary sibírskej mykoflóry. Kamčatskí Itelmeni sa navzájom pretekajú v hltaní sušených klobúkov vcelku, ktoré vzápätí zapíjajú veľkým množstvom studenej vody. O pol hodiny sú totálne omámení.

Viacerí autori tvrdia, že ani rozšírenie alkoholických nápojov medzi obyvateľmi Sibíri neodsunulo jedenie muchotrávok do pozadia, domorodci dokonca uprednostňujú tieto huby pred vodkou. Nijaká slávnosť alebo rodinná udalosť sa bez nich nezaobíde. Ako sme si už povedali, muchotrávky sú v niektorých častiach Sibíri vzácne, majú teda aj patričnú hodnotu. Koncom 19. storočia etnomykológovia zistili, že Koriaci sú ochotní dať za jeden sušený klobúk kožušinu jednej až dvoch líšok, prípadne iné kožušiny v cene dvadsiatich dolárov. V niektorých oblastiach zaznamenali výmenu jedného klobúka za jedného soba. Kus za kus!

Muchotrávky nepojedali a nepojedajú iba sibírske národy, ale napr. aj severoamerickí Indiáni, Indovia a v minulosti i Severoeurópania. Vraj sa nimi tiež dopovali Berserkovia, ktorých v boji zachvacovalo posvätné šialenstvo, známe ako berserkgang.

Muchotrávky a psychika

Podľa rozprávania etnomykológov, ktorí sa zúčastnili muchotrávkových žúrov začiatkom nášho storočia, sa účinky huby zvyčajne dostavia najneskôr do dvoch hodín. Nadrogovaný jedinec je najskôr celkom pri vedomí a všetko, čo robí, koná z vlastnej vôle. Tvár mu žiari spokojnosťou a celkovo sa dá pozorovať, že prekypuje veľmi dobrou náladou. O čosi neskôr sa dostavia prvé halucinácie a ilúzie. Dotyčný vedie rozhovor s osobami, ktoré očividne nie sú v miestnosti, on sám ich však vidí, cíti, počuje. Pomyselnému zhromaždeniu s nadšením opisuje svoje imaginárne bohatstvo, reční o zázrakoch, ktoré sa mu v tej chvíli zdajú skutočné, cíti sa nadpozemsky šťastný. Na kladené otázky odpovedá väčšinou priliehavo, pritom ich však bravúrne spletá so zážitkami svojho vysneného sveta. U niektorých opojencov sa môže vyskytnúť stav úplne opačný práve opísanému: počas celej doby sedia pokojne, priam strnulo, oči majú vytreštené, tvár bledú, celí pohltení svojím vnútorným svetom nereagujú na podnety zvonku. U ďalších sa zase prejavuje túžba po pohybe. Divoko skáču, dubasia, tancujú, pritom spievajú alebo plačú, modlia sa. Toto všetko až do úplného vyčerpania.

Porušené je tiež zrakové vnímanie - lyžica vody sa zdá byť jazerom, človek vidí predmety niekoľkonásobne väčšie. Ak omámenému zahradí cestu malý predmet, o čo sa často zo žartu postarajú jeho priatelia, opatrne si ho prezerá a potom ho preskočí neúmerne veľkým skokom.

Predávkovanie muchotrávkami taktiež sprevádza bezuzdná veselosť, pričom dotyčný zabúda na okolitý svet i sám na seba. Bez prerušenia freneticky reční, prezrádza svoje najtajnejšie tajomstvá. Tento stav môže spontánne prerásť až do zúrivosti, v rámci nej sa opojenec neštíti ničoho. V záchvate samovražedných pohnútok je schopný rozpárať si vlastné brucho s tvrdením, že mu to rozkázala huba. Stav omámenia končí po uplynutí jednej až dvoch hodín.

A čo naše muchotrávky?

Napriek tomu, že aj ony obsahujú malé množstvo psychotropných látok, neužijete si s nimi toľko zábavy ako s muchotrávkami rastúcimi v Škandinávii či na Sibíri. Prvé príznaky otravy sa dostavia za 30-60 minút: upozornia na seba bolesťami hlavy a celkovou nevoľnosťou. Po odznení týchto nepríjemných stavov človeka zaplaví vlna podobná alkoholovému opojeniu, ktorá v niektorých prípadoch môže vyvrcholiť amokom. Na záver prichádza oslobodzujúci spánok.

O pravých halucináciách na území strednej Európy doteraz neexistujú žiadne serióznejšie záznamy. Dôvod sme naznačili už vyššie: podiel jedu muskarínu v plodniciach tuzemského poddruhu muchotrávky červenej prevyšuje podiel halucinogénnych látok (muscimolu, muskazónu a kyseliny ibotenovej). A predsa len, jedno svedectvo o účinkoch muchotrávok na vnímanie človeka sa našlo. Podáva ho časopis Reflex (51/99) prostredníctvom rozhovoru s českým 'multimediálnym polyartistom' Otakárom Schmidtom (pôsobil v skupine Laura a její tygři, jeho ostatnou aktivitou je réžia filmu Eliška má ráda divočinu). Ten doznáva, že začiatkom osemdesiatych rokov s kamarátom maliarom K. Opatrným nazbierali pri potoku Úteráku na Plzeňsku väčšie množstvo muchotrávok červených, na ktorých si doma pripravili pstruhy. Po dobrom jedle sa pustili do maľovania a urobili zopár koláží. Otakáro sa domnieva, že pravdepodobne nešlo o pravé halucinácie, ale muchotrávky významne posilnili ich vnímanie farieb, čo ovplyvnilo kolorit vyššie spomínaného filmu (keď pominieme priamu inšpiráciu videoklipom skupiny Soundgarden k piesni The Black Hole Sun . Otakáro tiež znalecky tvrdí, že môžete naraz zjesť až 40 gramov sušených klobúkov. Tieto 'výlety' však netreba robiť často, aby sa pečeň nestala 'na poklep zvonivá'.

Poznámka: Upozorňujeme, že užívanie drog je životunebezpečné. Tento seriál len mapuje užívanie drog v ľudskej spoločnosti, ktorej sú, či to už chceme, alebo nechceme, jej odvekou a neoddeliteľnou súčasťou. Skrývať to by bolo pokrytecké. Text nie je propagovaním mäkkých ani tvrdých drog, od užívania ktorých sa dištancujeme.

Použitá literatúra: Škubla, P.: Tajomné huby (skutočne skvelá, podrobná a pútavo napísaná publikácia v slovenčine, venovaná nielen etnomykológii) 1989; viaceré čísla časopisu Spravodajca slovenských mykológov. Za ich zapožičanie ďakujem dr. Ivanovi Mihálovi z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene.

Ďalšia použitá literatúra: Valíček, P. a kol.: Rostlinne omamné drogy. 2000; Klán, J.: Co víme o houbách.1989.

Zdroj: Tomáš Čejka
Autor článku: Mgr. Roland Baranovič (roland)