Drogový breviár - Holohlavce

Začnem s drobnou mykologickou prednáškou: Podľa druhu účinnej látky, ktorú obsahuje tá-ktorá huba, možno vytvoriť 4 základné skupiny. Do tej najobsiahlejšej a zároveň najznámejšej zaraďujeme huby s psilocybínovým účinkom. Ich efektívnymi látkami sú niektoré deriváty indolu, ako napr. psilocybín a psilocín. Patria sem huby z rodov holohlavec (Psilocybe), zvonovec (Panaeolus), vláknica (Inocybe) a iné.

Začiatkom 90. rokov výskumníci avizujú, že až 90 z 300 druhov holohlavcov má halucinogénne vlastnosti. Tento fakt už v minulosti výrazne ovplyvnil turistický ruch vo viacerých subtropických či tropických krajinách, kde sa týmto hubám výnimočne darí. Ďalší a ďalší návštevníci Thajska vyhľadávali miestne osobité reštaurácie, aby si tu okúsili chuť zakázaného ovocia v podobe omeliet, dusených mäsových pokrmov, pízz či nápojov s halucinogénnymi hubami. V rámci súperenia sa Thajčanov snažili pretromfnúť domorodci z indonézskeho ostrova Bali. Pritvrdili a halucinogénne huby v jednotlivých chodoch nahrádzali rovno syntetickým LSD.

Úplné začiatky

Zapotékovia, Mazatékovia, Mištékovia, Otomíovia, Totonakovia, Tarasakovia a Chatinovia považovali holohlavce za bohov. Dôkazom sú archeologické nálezy keramiky s motívmi húb, ale najmä mayské kamenné sošky v podobe ľudí alebo zvierat, ktorých hlavy korunuje klobúk v tvare huby. V istom zmysle sa toto posvätné uctievanie udržalo až do súčasnosti. Dnešní Mazatékovia nazývajú holohlavce "kňaz", "múdrosť" či "blahobyt". Súčasné slovné prejavy uctievania sa však podstatne líšia od krvavých kultových obradov, ktoré zaznamenali španielski kronikári. Nič netušiaci Indiáni svojim prvým európskym kolonizátorom zverili posvätné tajomstvo: uctievanú hubu nazývali teonanácatl, čiže božie mäso, alebo božie telo. Po rozšírení tejto správy v ortodoxnom katolíckom Španielsku sa takmer okamžite zdvihla vlna pohoršenia. Kňazi vyhlásili hubu za diablovo dielo a požívanie teonanácatlu za prejav diabolských praktík. Takto sa teda dnes už neznámi aktéri vtedajšej protidrogovej kampane snažili užívanie holohlavcov zlikvidovať. A keďže nikto nechcel riskovať inkvizičný súd, inkriminovaný halucinogén na takmer štyri storočia zmizol z pozornosti európskych vedcov. Indiáni v konzumácii húb naďalej pokračovali, v strachu pred úradmi to však robili potajme.

O pretrvávaní kultu sa odborná verejnosť dozvedela až v 30. rokoch nášho storočia. V tom čase zverejnil svoje pozorovania mexický lekár slovanského pôvodu B. Rek. Spolu s ďalšími odborníkmi sa mu podarilo získať dôveru curanderos (šamaniek) z dediny Huautla de Jiménez, ktoré sa posvätnými halucinogénnymi hubami posilňovali pred liečením a veštením. Jednu z plodníc výskumníci okamžite odoslali do botanického múzea Harvardskej univerzity, kde ju poverený pracovník určil ako holohlavec Psilocybe coerulescens var. mazatecorum. Tu niekde končí vyšliapaná cestička vtedajšieho výskumu halucinogénnych húb. Úspešné napredovanie zahatala druhá svetová vojna.

Konečný dôkaz

Podal ho začiatkom päťdesiatych rokov americký bankár, etnograf a lingvista Robert G. Wasson. Podrobne rozobral a opísal svoj zážitok z obradu, tzv. velady, na ktorom sa zúčastnil so svojou manželkou, uznávanou mykologičkou. Na to, aby získali dôveru guatemalských Indiánov z kmeňa Quiché, museli s nimi najskôr prežiť niekoľko rokov. Manželský pár sa neskôr prakticky stal členom tohto kmeňa. Hneď ako to bolo možné, Wasson obratom posiela do Európy niekoľko exemplárov tajomných húb. Expertízy popredných vedeckých pracovísk vo Francúzsku a Švajčiarsku potvrdzujú, že ide o holohlavec mexický (Psilocybe mexicana). Výskumníci zároveň izolovali účinnú látku, ktorá dostala názov psilocybín.

V stopách manželov Wassonovcov na svojej domácej pôde pokračuje aj istý pán A. Hofmann. Tento chemik-zanietenec pokladal za svoju morálnu povinnosť vyskúšať účinky psilocybínu na sebe. Jeho pôsobenie prirovnáva k LSD alebo meskalínu - po 15 až 30 minútach sa najskôr objaví triaška, závraty, úzkosť, ktoré vystriedajú snové stavy alebo halucinácie. Hofmannove postrehy majú vysokú výpovednú hodnotu. Na začiatku intoxikácie videl všade mexické motívy, tvary a farby, čiže to, čo jeho podvedomie pravdepodobne očakávalo. Postupne sa prúd abstraktných obrazov zrýchľoval. "Na vrchole intoxikácie zmeny dosiahli taký alarmujúci stupeň, že som sa obával, aby som sa nerozpustil, aby ma nestrhol tento vír farieb a tvarov," opisuje zážitky s hubami.

Velada a halucinácie

Ktovie, či by sme dnes vedeli niečo o velade - starom obrade požívania halucinogénnych húb - keby sa z viceprezidenta váženej bankárskej firmy z Wall Streetu Wassona a jeho ženy nestali popredné kapacity etnomykológie. Vo svojej túžbe dozvedieť sa viac, než im mohli nákresy, zakonzervované huby a množstvo získanej fotodokumentácie poskytnúť, podnikajú ďalšie cesty. Na jednej z nich sa na muliciach úmorne trmácajú až do chladných výšok Sierra Mazateca. Tu sa postupne s domorodcami natoľko spriatelia, že im dokonca dovolia navštíviť miesta, kde rastú posvätné huby. A potom, po dvoch rokoch, v lete 1955, príde tá dlho očakávaná chvíľa. Wasson spolu s fotografom Richardsonom na vlastnej koži vyskúšajú účinky halucinogénnych húb. Kolektívna seansa sa konala v dome Indiána Filemona z dediny Huautla de Jiménez. Celý obrad viedla curandera najvyššieho stupňa Eva Mendez spolu s dcérou. Obe šamanky zjedli po 26 húb, Wassonovi a Richardsonovi naordinovali len 12. Halucinácie trvali takmer štyri hodiny. O šesť týždňov neskôr si Wasson, jeho žena a dokonca aj osemnásťročná dcéra vo svojom newyorskom byte veladu zopakujú. Výsledkom pozorovaní je zistenie, že výjavy sa od halucinácie k halucinácii môžu meniť.

"Počas jednej seansy sme najprv videli geometrické, hranaté, vzápätí zase okrúhle formy. Všetky bohato sfarbené. Tieto tvary postupne nadobúdali architektonickú podobu kolonád s promenádnymi dvormi kráľovskej nádhery. Všetko bolo pojaté veľmi harmonicky, s veľkoleposťou, ktorá presahuje ľudskú predstavivosť. Tieto imaginárne vízie sa najviac približovali orientálnej architektúre. V jej estetike nemala miesto jednoduchosť, všetko bolo oslňujúco bohaté. V jednom okamihu, za bledého svitu mesiaca, dostala kytica na našom stole rozmery a podobu cisárskeho sprievodu, triumfálneho voza ťahaného tvormi, známymi len z mytológie. Pred našimi očami sa pohybovali výjavy, jeden za druhým, bez konca, každý vznikal z predchádzajúceho. Mali sme pocit, že steny nášho bytu sa rozplynuli, že naše duše hnané božskou víchricou poletujú vesmírom, že majú božskú pohyblivosť, ktorá by nás mohla preniesť kamkoľvek na perutiach myšlienky."

Pri inej seanse to bolo trocha inak: "Nebolo geometrických foriem ani budov s orienálnou nádherou. Nahradili ich umelecké motívy z alžbetínskej a jakubovskej doby  Rodili sa jeden z druhého. Cítili sme prítomnosť Platónových ideí. Čo sme videli, pociťovali sme ako skutočnú pravdu. Po takýchto scénach sme dvakrát videli aj krajiny. Raz to bola rozsiahla púšť s majestátnymi pohoriami v pozadí. Karavány tiav stúpali po svahoch. Po druhý raz to boli zálivy ohromných riek naplnené čírou vodou. Oba obrazy reagovali na vôľu diváka: keď ho zaujala nejaká podrobnosť, miesto sa priblížilo rýchlosťou svetla. Zdalo sa, že v zálive nie sú ani vtáky ani nijaký živý tvor, až odrazu sa zjavila neotesaná chatrč a akási nehybná, akoby ženská postava, s pohľadom upreným do diaľky."

Ani v jednom prípade sa vo vidinách nevyskytujú súčasné mestá, autá, diaľnice, technika, skrátka nič z toho, čo je človeku z moderného sveta dôverne známe. Zaujímavá je aj skutočnosť, že zjavenia neprichádzali v spánku. Účastníci seansy boli duchom prítomní, uvedomovali si svoj stav, pozorovali okolie a robili si dokonca poznámky. Spolu s pôsobivo sfarbenými halucináciami sa dostavil zvláštny pocit vnútorného pokoja a mieru, teda to, k čomu ľudia smerujú rôznymi, oveľa bezpečnejšími cestami: duchovnými cvičeniami, ako napr. jogíni alebo kresťanskí mystici.

Čo vidia Indiáni

Z pozorovaní, ktoré Wasson a jeho spoločníci zaznamenali, vyplynulo, že zjavenia, ale najmä ich výklad, pravdepodobne závisia od kultúrnej úrovne poznania a vzdelania príslušnej osoby. Preto ťažko povedať, čo vidia po požití húb domorodí Indiáni. Mýlil by sa však ten, kto by tvrdil, že halucinogénne huby sú pre nich čosi ako antidepresívum, alebo nebodaj nahrádzajú alkohol. Dôkazom je fakt, že v dedine Huautla de Jiménez muži veľmi dôverne poznajú "ohnivú vodu", hojne ju požívajú a pod jej vplyvom vystrájajú rovnaké kúsky ako hociktorý Európan. Posvätné huby Indiánom zosobňujú richtára, utiekajú sa k nim len vtedy, keď sa potrebujú poradiť o nejakom veľmi dôležitom probléme. V žiadnom prípade ich nezneužívajú. Huby sa k účastníkom velady prihovárajú ústami curandery. Tá sa pri vyslovení závažných rozhodnutí stotožňuje priamo s Bohom, a tak sa zúčastneným prostredníctvom nej prihovára priamo Kristus, alias teonanácatl, čiže božie telo. Indiáni sa niekedy s hubami radia aj o veciach, ktoré by sa nám mohli zdať až priveľmi prozaické - napr. ako uloviť čo najviac zveri, ako dosiahnuť hojnú úrodu, či sa chorí uzdravia a podobne. K posvätným hubám sa domorodci správajú s náležitou úctou a pokorou. V spoločnosti o nich vôbec nehovoria (analógia s hebrejským zákazom vyslovovať Božie meno).

Nasledujúce vety opisujú, čo sa deje v kmeni Mištékov od obdobia zberu až po veladu: Žatvy sa zúčastňujú len panny, a to v období dažďov počas novu pred východom slnka. Nazbierané huby sa zabalia do veľkých listov, a takto chránené pred nepovolanými zrakmi sa v niektorých dedinách najprv odnesú do kostola. Po vďakyvzdaní Bohu sa plodnice uložia do špeciálnej nádoby (napr. z tekvice, tzv. jícary) a nejaký čas v nej pobudnú na oltári. Pre veladu sú určené iba klobúčiky, zatiaľ čo hlúbiky sa pokrájajú a rozhadzujú k nohám ukrižovaného Krista ako obeta. Potom sa ide domov, kde niekedy až do skorého rána prebieha vlastný obrad, ktorého sa zúčastňuje menšia skupinka osôb. Pri velade sa vzýva sv. Ján z Mazatiau a odriekavajú sa niektoré modlitby, v súčasnosti po španielsky.

Holohlavce z našej prírody

Holohlavce sa nevyhli ani našim končinám. Na pasienkoch, lúkach, v priekopách a dokonca v parkoch rastie holohlavec končistý (Psilocybe semilanceata). U susedov zase rastie holohlavec český (Psilocybe bohemica). Spomeňme ešte Stredomorie: v Alžírsku, Maroku, na Korzike a v ďalších štátoch tejto oblasti možno v čase mimo turistickej sezóny naďabiť na holohlavca srbského (Psilocybe serbica).

V žiadnom prípade neodporúčam zbierať spomenuté huby na vlastnú päsť. Zámena s druhmi jedovatými je viac ako pravdepodobná, odlíšenie od nich predpokladá dobré znalosti mykologickej determinácie. Experimentovanie s akýmkoľvek naturálnym materiálom, ktorý dokáže vyvolať rôzne zmenené stavy vedomia, nesie so sebou riziko vážneho poškodenia zdravia telesného i psychického. Preto sa pri potulkách lesmi, hájmi, lúkami a parkami radšej venujte štúdiu iných prírodných krás .

Riziká experimentovania s holohlavcami

Toxicita psilocybínu je pomerne nízka. Pre vyvolanie účinku je potrebné až niekoľkonásobne vyššie množstvo látky na kilogram hmotnosti tela experimentujúcej osoby než u iných halucinogénov. To ale nič nemení na nebezpečenstve, ktoré tu hrozí. Kritériá na navodenie psychotických porúch s halucináciami sú všeobecne rovnaké u LSD aj u psilocybínu. Jedná sa o prejavy zlyhávania v oblasti spoločenských vzťahov ako nesúdnosť, vzťahovačnosť, ktoré sú občas sprevádzané značnou úzkosťou, depresiami, strachom. Situácia sa komplikuje a vyhrocuje, ak postihnutá osoba uverí, že poruchy vnímania i myslenia sú nezmenitelnou skutočnosťou. Niekedy sa môže objaviť povznesenosť, nespavosť, roztržitosť, zvýšená aktivita a uvravenosť. Myšlienky sú v takomto prípade reálne. Užívanie halucinogénnych húb je obzvlášť nebezpečné pre osoby s latentnými poruchami psychiky, ktoré sa môžu prejaviť práve pod vplyvom psilocybínu. Holohlavce si veľmi úspešne a rýchlo vydobyli výsadné miesto v tanečných i rockových kluboch a rôznych undergroundových subkultúrach. Je až zúfalé, ako málo o tejto hube vedia tí, ktorí sa ju rozhodli užiť prvýkrát a sú často priam zaskočení jej účinkami. Psilocybín je vysoko nebezpečný v kombinácii s niektorými ďalšími drogami (zvlášť s amfetamínom alebo marihuanou).

Poznámka: Upozorňujeme, že užívanie drog je životunebezpečné. Tento seriál len mapuje užívanie drog v ľudskej spoločnosti, ktorej sú, či to už chceme, alebo nechceme, jej odvekou a neoddeliteľnou súčasťou. Skrývať to by bolo pokrytecké. Text nie je propagovaním mäkkých ani tvrdých drog, od užívania ktorých sa dištancujeme.

Použitá literatúra: Kajdoš, V.: Lékaři a kouzelníci, 1967; Kolektív: Mytológie sveta, 1973; Kubička, J. et al.: Jedovaté houby, 1980; Lietava, J.: Drogy v dejinách ľudstva,1997; Novomeský, F.: Drogy. História, medicína, právo, 1995; Škubla, P.: Tajomné huby, 1989; Thorwald, J.: Moc a tajomstvá dávnych lekárov, 1971.Valíček, P. a kol.: Rostlinné omamné drogy, 2000; Viacero čísel čas. Spravodajca slovenských mykológov. Niektoré fakty sú prevzaté zo stránky http://people.pubnet.sk/drugs/index-sk.html

Zdroj: Tomáš Čejka
Autor článku: Mgr. Roland Baranovič (roland)