Výskyt húb

Rast húb ovplyvňuje mnoho rozličných faktorov, z ktorých najdôležitejšie sú periodickosť ich fruktifikácie, dostatočná vlhkosť, primeraná teplota a povetrie.

Poznáme huby, ktoré rastú iba na jar. Z najznámejších sú to predovšetkým šťavnačka marcová - Hygrophorus marzuolus, rozličné druhy smrčkov - Morchella, pasmrčok český - Ptychoverpa bohemica, ušiak obyčajný - Gyromitra esculenta a veľa ďalších vreckatých húb z radu čiaškotvarých - Pezizales.

V lete rastú zasa typické letné huby, napr. hríb striebristý - Boletus fechtneri, hríb satanský - Boletus satanas a iné.

Najviac húb však rastie v jeseni, od septembra do konca novembra. Medzi nimi jeveľká väčšina typicky jesenných húb, ako napr. podpňovka obyčajná - Armillariella mellea, pôvabnica fialová - Lepista nuda, strmuľka inovaťová - Clitocybe nebularis a iné.

Spolu s jesennými hubami rastú aj také druhy, ktoré tvoria plodnice od jari až do zimy. Sú to napríklad kuriatko jedlé - Cantharellus cibarius, štítovka jelenia - Pluteus cervinus, tanečnica poľná - Marasmius ereades, šupinačka menlivá - Kuehneromyces mutabilis a mnoho ďalších. Plamienka zamatovohlúbiková - Flammulina velutipes rastie od konca októbra (s prestávkov počas tuhých mrazov) až do polovice marca.

Dlhými rokmi vypozorované údaje o raste istých druhov húb sa môžu pôsobením mimoriadnych klimatických podmienik rôzne posunúť. Sami sme videli na bratislavkom trhu koncom apríla 1965 predávať masliak obyčajný - Suillus luteus, pôvabnicu fialovú - Lepista nuda a pôvabnicu dvojfarebnú - Lepista personata. Tento prípad je zaiste mimoriadny, avšak veľmi často sa stáva, že typicky letné huby sa dakedy objavujú neskoro v jeseni, a naopak, neskoré jesenné huby rastú už koncom leta.

Ak je striedanie ročných období normálne, s primeranými poveternostnými podmienkami, veľa húb sa objavuje spravidla od druhej polovice júna do prvej polovice júla a potom od septembra až do konca novembra, keď rastie najviac húb, pokiaľ ide o množstvo i druhy.

Ako sme už spomenuli, huby potrebujú pre svoj rast primeranú teplotu v zduchu a pôdy, dostatok vlahy na istý dlhší čas a pokojné povetrie. Za veterného počasia rastú málo. Po krátkom, málo výdatnom daždi za teplých slnečných dní sa objavia na rôznych miestach niektoré druhy húb, avšak dlho nerastú. Za trvalého suchého počasia sa nájdu veľmi zriedkavo iba určité druhy húb, a to len vo vlhkých tienistých údoliach, na brehoch potokov a na svahoch orientovaných na sever. Ani dlhotrvajúce dažde nie suú priaznivé pre rast húb, najmä v nižšie položených miestach.

Podmienky výskytu istých druhov húb sa úzko viažu na rozličné spoločenstvá zelených rastlín. V horských ihličnatých lesoch sa zväčša stretávame s celkom inými hubami ako v nížinných listnatých lesoch a podobný rozdiel vo výskyte húb je aj medzi horskými pasienkami a nížinnými lúkami. Napr. aj v nížinných lesoch je veľký rozdiel v mykoflóre. V prirodzených porastoch lužných lesov rastú celkom iné huby ako v kultúrnych dúbravách alebo boroch, hoci sú tieto rôzne biotopy vzdialené od seba sotva pár kilometrov. Niektoré druhy húb vyhľadávajú vápenaté pôdy, iné zasa kyslejšie.

Huby sú okrem Antarktídy rozšírené najmä takmer po celej Zemi a na severnej pologuli rastú aj v takých zemepisných šírkach, ako napr. v Grónsku. Niektoré druhy sú kozmopolitné a vyskytujú sa na všetkých kontinentoch. Väčšina druhov sa však obmedzuje iba na isté geografické oblasti. Sú aj také huby, ktoré sa vyskytujú na pomerne malých areáloch. Za najlepšie preskúmané oblasti sa pokladá najmä Európa, Severná Amerika a Japonsko.

Zdroj: Aurel Dermek, Albert Pilát
Poznávajme huby
Autor článku: Mgr. Roland Baranovič (roland)