O morfológii a anatómii húb III. - Hymenofor
Hymenofor bazídiových húb z radu trúdnikotvarých - Polyporales je buď hladký (čeľad strapačkovité - Clavariaceae), žilkovitý alebo vráskavý (čeľaď kuriatkovité - Cantharellaceae),
Obr. 4. Rozličné druhy hymenoforu; a - ostnatý, b - rúrkovitý, c - lupeňovitý
Obr. 5. Rôzne tvary pórov hríbovitých húb; a-okrúhle, b - hranaté, predĺžené, C - lúčovite, takmer lupeňovite predĺžené
ostnatý alebo hrboľkatý (čeľaď plesňovkovité - Thelephoraceae, jelenkovité - Hydnaceae), rúrkovitý (čeľad trúdnikovité - Polyporaceae) a z radu pečiarkotvarých - Agaricales rúrkovitý (čeľad hríbovité - Boletaceae) alebo lupeňovitý (čeľad pečiarkovité - Agaricaceae).
Budeme si predovšetkým všímať ostnatý, rúrkovitý a lupeňovitý hymenofor (pozri obr. 4).
Ostne bývajú krátke alebo dlhé, hrubé alebo tenké, ostré alebo tupé, husté alebo riedke, rôzne sfarbené.
Rúrky môžu byt krátke alebo dlhé, na hlúbik prirastené alebo zbiehavé, pri hlúbiku voľné alebo odstávajúce. Všímame si, či sa dajú navzájom od seba oddeliť (hríbový typ),
Obr. 6. Rôzne pripojenie lupeňov na hlúbik; a -voľné, b - zúbkom vykrojené, c - prirastené, d - zúbkom zbiehavé, e - zrastené do golierika, f - odstávajúce, g - zbiehavé, h - hlboko zbiehavé
Obr. 7. Rôzne usporiadanie lupeňov; a - riedke, nevystriedané, b - stredne husté, vidlicovite delené, c - veľmi husté, vystriedané
Obr. 8. Ostrie lupeňov; a - hladké, b -páperisté, c - zúbkaté, d - pílkovité, e - vločkaté
alebo či sa nedajú navzájom oddeliť (suchohríbový typ). Dôležitá je aj farba rúrok. Prevládajú rozličné odtiene bielej, sivej, krémovej, žltej, žltozelenej, hnedej a ružovej farby, ktoré sa postupným dozrievaním plodnice rozmanito menia. Farba rúrok sa často mení aj poranením alebo v styku so vzdušným kyslíkom.
Póry sú vlastne ústia rúrok. Všímame si najmä ich veľkosť, tvar (pozri obr. 5) a farbu. Farba sa v rôznych vývinových štádiách môže meniť. Pri niektorých druhoch sa póry po poranení sfarbujú inakšie, ako je ich pôvodná farba.
Lupene bývajú široké alebo úzke, tenké alebo hrubé, pri hlúbiku rôzne zakončené (pozri obr. 6). Môžu byt na hlúbik prirastené, zbiehavé alebo pri hlúbiku zúbkom vykrojené, voľné, odstávajúce alebo zrastené na golierik, rovné, konkávne, bruškaté alebo trojhranné. Pri okraji klobúka bývajú ostré, tupé, úzko alebo široko zaoblené. Všímame si, či sú husté alebo riedke, vystriedané alebo vidlicovite delené (pozri obr. 7). Dôležité je aj ostrie lupeňov, ktoré môže byt hladké, páperisté, vločkaté, zúbkaté alebo aj pílkovité (pozri obr. 8) a často inakšie sfarbené ako ostatná plocha lupeňov. Musíme byt veľmi opatrní, ak si všímame farbu lupeňov pri rodoch, ktoré majú farebné výtrusy. Mladé lupene majú zvyčajne svoju špecifickú farbu a dozrievaním sa od výtrusného prachu sfarbujú obyčajne inak, ako bola ich pôvodná farba. Tento jav môžeme pozorovať napr. pri viacerých druhoch v rode pavučinovec - Cortinarius, zvonovec - Entoloma, štítovka - Pluteus atd. V ranom štádiu majú niektoré pavučinovce lupene modré, zelené, fialové, žlté a pod. a v zrelosti sú spravidla od výtrusného prachu vždy hrdzavohnedé. Niekedy nám pomôže aj to, ak pozorujeme konzistenciu lupeňov, či sú tuhé, húževnaté, mäkké, pružné, alebo tvrdé a lámavé. Pri rode rýdzik - Lactarius si musíme na lupeňoch aj na dužine všímať farbu mlieka, či sa na vzduchu po istom čase mení, alebo zostáva bez zmeny.
Zdroj: Aurel Dermek, Albert Pilát
Poznávajme huby
Autor článku: Mgr. Roland Baranovič (roland)